Otvorila som tento nový článok bez toho, aby som vedela o čom idem písať. Viem, že sa tu už dávno mala objaviť časť príbehu, možno dve. Poviem vám však narovinu, že tí dvaja hlupáci sa nechcú dať napísať. Ako dve malé otravné deti u kaderníka, ktorý im chce len ostrihať vlasy. James a Indigo, by si nielenže nikdy nenechali dobrovoľne ostrihať svoje dokonalé vlasy, ale sa mi aj drzo smejú a utekajú aj so svojim príbehom niekam do kúta. A nech si utekajú. Aj tak ich niekto bude musieť nakoniec napísať a aj tak to budem ja. Lebo sú to moje výmysly. Moje sračky. Ako všetko ostatné, čo mi kedy utieklo spred nosa. Sama som to musela vyriešiť, dopísať a bohužiaľ, dať dokopy aj seba. Lebo kúsky mňa sa často povaľovali okolo a nenašiel sa nikto, kto by ich pozbieral. Okay fajn, teraz sa zrejme hrám na zbytočne pesimistického poeta. Ľudia za mnou zbierajú všetky popadané časti. A ja vôbec nie som pesimista. Vždy som bola hrdá na svoju realistickú základňu. A verím na jednorožce. A na to, že Harry Potter is real and we are not. Ale som realista. Vždy. Teda, pokiaľ mi nezačne hrabať. Poriadne. Napríklad sa mi rozbúcha srdce. To sa však už dávno nestalo. Možno som sa párkrát usmiala vo chvíľach, ktoré by tú spolužiačku sediacu oproti mohli zmiasť. Ale srdce som vtedy nemala. Posledný rok mám srdce len v nepravidelných a devastačne krátkych okamihoch, ktoré pomaly, pomaličky samé miznú. A to je len dobré. I will let go. I will.
Tak, to som tu napísala celkom pekný výlev hodný presne tej Zoe, ktorá tento blog zakladala. V názve je chyba, už som si tým istá na sto percent. V každom teste z nemčiny máme wortschatz, nie wortschaft. Ale aj celá Zoe Black a zrejme aj Indigo je jedna veľká chyba, preto sa za svoju biednu znalosť nameckého jazyka veľmi nehanbím. Hoci z nej idem maturovať. A to celkom dobrovoľne. Čím sa vlastne dostávam k sebe samej, k životu, aký vedie každý tínedžer chodiaci na gymo, ktorý si, predpokladám, ako ja vybral svoje semináre teda čiastočne aj spečatil svoju budúcnosť. Ja som sa už dávno vzdala svojho medicínskeho sna. (strašne zbožňujem biolu, neskutočne, ale vďaka p. prof. The Piča som sa jej vzdala niekedy v októbri minulého roka) Tak som končila na naske. A dejepise, ktorý mi netreba, ale tiež ma baví a nemčinu, ako inak, keďže ja, kamarátka a ešte jedna spolužiačka sme jediné bláznivé Dory, (nič iné a pomerne slušné ma nenapadlo a to prirovnanie má dosť dobrý význam) ktoré by na neminu išli, neotvorili . Takže tak. Budúci rok bude zaujímavý. Ale teším sa. Lebo nebudem sedávať na labákoch z fyziky. Madafaka, to bude dokonalé. Neznášam fyziku. Nepoznám nepodstatnejšiu vec. Matika, ok. Zíde sa. Ale načo, preboha, mi bude v živote dobré vedieť vypočítať energiu cievky zapojenej v striedavom prúde? Čo je to cievka mi nikto nevysvetlil. Alebo čo je to striedavý prúd. Like, WTF?!
Toľko k domrvenému životu na gyme. Ale! Ideme na plavecký. Za menej ako dva mesiace. Ak je niečo, na čo sa teším tak je to práve pobyt v chatke do ktorej sa nás má napchať päť. A to nebol sarkazmus. Bude kurva stáť za to!
Okay, volá mi Denisa. Ideme sa prevetrať aj keď ma bolia nohy. Doesn't matter. Konečne máme čas na niečo.
Bolo by neslušné sa neopýtať ako sa máte vy. Aj keď mi nikto neodpovie (snáď aspoň ty Christine!) Nikto tu aj tak nechodí.
Tak, ako sa máte?
Black xx
