Indigo 7.

„Som rád, že si prišla,“ vyhlásil James keď si Indigo oprášila zasnežený kabát a klobúk a oboje si zložila. 

„Super,“ odvrkla chladne a sadla si oproti nemu v príjemne vykúrenej reštaurácií. „Máš teda niečo nové?“ zaujímala sa, ale ani na neho nepozrela. Otvorila jedálny lístok, ktorý ležal pred ňou na stole a ľahostajne si vyberala obed. Už poriadne dlho nejedla, pretože od vzrušenia mala žalúdok ako na vode. Už len pár dní a bude mať Helen! 

Indigo 6.

Jamesov dom stál na okraji západnej časti mesta úplne na samote. Keď sa rýchlo hnali po ceste, Indigo schúlená na zadnom sedadle, a jej dvaja strážcovia vpredu, vládol v meste dokonalý pokoj. Prestalo snežiť a na nebi sa ukázalo pár hviezd, ktoré akoby chceli schválne osvetľovať cestu poníženia, ktorú Indigo práve absolvovala. Nechať sa uniesť najväčším idiotom pod nebom. Vzdať sa bez boja. Len tak odkráčať podopieraná dvoma statnými chlapmi. To bolo na míle vzdialené od toho, čo by urobil jej vysnívaný ideál. V ten večer z nej bola len akási hlúpa malá Rhona, ktorá ani nemá svoj sen. Pochabé ľahostajné dievčisko. Írska princeznička. Všetko, celá jej minulosť. Len nie Indigo. Chladná Moskovčanka prebíjajúca si cestu k úspechu v neschodenom snehu.

Let´s think about what we said.

Indigo 5.

„Nestihneme to!“ kričala Maria na plné hrdlo, keď videla ako sa Indigo pomaly ale isto zamotáva do dlhých šiat, ktoré jej trčali spod toho jej čierneho kabáta. 

„Drž hubu!“ zahriakla ju už poriadne naštvaná Indigo, zapichla ihličkový opätok do vrstvy snehu a poriadne hlasno zanadávala. Čert jej bol dlžen ten trápny vianočný ples. Aj Mariu, ktorá ju navliekla do dlhých indigových šiat. Všetky jej hlúpe stratégie o tom, ako musí vyzerať dokonalo aj tak vyjdú nazmar, lebo sa o chvíľu určite šmykne na ľade. Alebo jej úplne premrznú nohy. 

„Je to už len jedna odbočka,“ zmenila Maria tón, zastala a následne Indigo schmatla za ruku a potiahla smerom k odhrnutému chodníku, na ktorom sa blyšťal priezračný ľad.