Indigo II. (5)

Indigo II. (4)

And if we only live once...

Možno by si to tu zaslúžilo krátky článok. Nový vzhľad sa nápadne podobá na vzhľad môjho najstaršieho prvého blogu. Ja viem. Je biely, je jednoduchý a obkolesený obrázkami. S latinským citátom, ako to bývalo zvykom. Ak by to niekoho zaujímalo tak preklad znie: "Aj z malej iskry môžu vzniknúť veľké požiare." Je to krásna metafora. Hodí sa k mojej druhej Indigo viac ako sa hodil ten otrepaný anglický slogan. Druhá Indigo si zaslúži všetko originalitu sveta, myslím, že je to jasné.
Viem, že môj pseudonym je Black a biela sa k nemu veľmi nehodí. No Zoe sa narodila v noci z dvadsiateho šiesteho na dvadsiateho siedmeho kedysi dávno pred vyše rokom a odvtedy si prešla mnohými zmenami. Nikdy nedopísala motýle (teraz je jej to ľúto a možno bude v nich pokračovať), okopírovala nápad na skrachovanú love story z telky a písala o hlúpom dievčati a dokonalo vyzerajúcom chalanovi s moslimským menom. Mala svoje výstupy aj pády a ja som ju občas nenávidela a občas jej ďakovala, že tu je pre mňa a píše keď to ja nedokážem. Je tou osobou, ktorú som vždy odsudzovala. Smutnou a so zlomeným srdcom. Na malý moment, pár dní som ju nechala za sebou. A viete čo? Chýbala mi. Tá bezduchá beštia. Vždy v rukách držala tú jedinú vec kvôli ktorej som bola ochotná prežívať ďalej. Nádej. A spomienky. Na časy keď som sa nevedela otočiť okolo vlastnej osi na päť centimetrovom opätku a mala čerstvo zostrihané vlasy. Spomienky a víze, polopravdy a úplné výmysly. Tá zradkyňa si to všetko zobrala zo sebou a hoci som dlho chcela aby sa tak stalo, aby som bola voľná, predsa mi chýbala. A teraz je akosi späť. Píše. No predovšetkým spomína. A vymýšľa si. Čo už s ňou.
Bol to asi máj keď som napísala, že spomienky sú to jediné pre čo sa oplatí žiť. Spomienky na starých priateľov, na nových priateľov, na miesta, na udalosti, na trapasy a na splnené sny. To bolo mesiac pred Chorvátskom. Pred najlepšími dňami aké som kedy zažila. Bol to krátky sneak peek do života, ktorý chcem viesť. A teraz, s tými úlomkami (doslova len úlomkami, bola som triezva dva dni z desiatich) ktoré mi z môjho dokonalého týždňa ostali sa mi naozaj neoplatí nikam odchádzať. Dni sú dobré, zlé a občas ešte horšie. A blíži sa november a je viem, že bude katastrofálny. Ale v januári uvidím Imagine. Vo februári si splním sen a pôjdeme do Prahy na Hurts. A čo bude potom? Len spomienky? Nie. Budú ďalšie veci a ja znovu zlátam zopár príbehov, ktoré sa mi spočiatku nebudú páčiť no potom ich budem milovať dovtedy, kým zasa nebudem písať inak. Budem ich čítať stále dookola, hľadať útržky myšlienok a opisy miest, na ktorých som nikdy nebola. A možno budem dokonca šťastná.

Indigo II. (3.)

Indigo II. (2.)

„...a tak sa k vojne pripojilo Taliansko...“

 Ellinor zachytila len tento krátky útržok vety a zasa sa stratila vo vlastných myšlienkach. 

Indigo II. (1.)

Ellinor mala obrovskú chuť si zhnusene odpľuť keď videla špinavé ulice Bruselu. 

Indigo II. (prológ)

Keď Ellinor Hansenová kráčala nocou, nejednému by sa mohlo zdať, že svet je zrazu o niečo bledší.

Indigo 16.

Indigo sotva prešla sto metrov keď sa les pred ňou roztvoril a ukázal jej hmlou a snehom prikrytú čistinu.

Indigo 15.

Indigo 14.

Tri hodiny ráno podľa Jamesovej palubnej dosky. Hlboká noc.

Indigo 13.

Dva dni, ktoré strávili v aute sa tiahli ako cukrová žuvačka z úst malého dievčatka.

casual shit

Otvorila som tento nový článok bez toho, aby som vedela o čom idem písať. Viem, že sa tu už dávno mala objaviť časť príbehu, možno dve. Poviem vám však narovinu, že tí dvaja hlupáci sa nechcú dať napísať. Ako dve malé otravné deti u kaderníka, ktorý im chce len ostrihať vlasy. James a Indigo, by si nielenže nikdy nenechali dobrovoľne ostrihať svoje dokonalé vlasy, ale sa mi aj drzo smejú a utekajú aj so svojim príbehom niekam do kúta. A nech si utekajú. Aj tak ich niekto bude musieť nakoniec napísať a aj tak to budem ja. Lebo sú to moje výmysly. Moje sračky. Ako všetko ostatné, čo mi kedy utieklo spred nosa. Sama som to musela vyriešiť, dopísať a bohužiaľ, dať dokopy aj seba. Lebo kúsky mňa sa často povaľovali okolo a nenašiel sa nikto, kto by ich pozbieral. Okay fajn, teraz sa zrejme hrám na zbytočne pesimistického poeta. Ľudia za mnou zbierajú všetky popadané časti. A ja vôbec nie som pesimista. Vždy som bola hrdá na svoju realistickú základňu. A verím na jednorožce. A na to, že Harry Potter is real and we are not. Ale som realista. Vždy. Teda, pokiaľ mi nezačne hrabať. Poriadne. Napríklad sa mi rozbúcha srdce. To sa však už dávno nestalo. Možno som sa párkrát usmiala vo chvíľach, ktoré by tú spolužiačku sediacu oproti mohli zmiasť. Ale srdce som vtedy nemala. Posledný rok mám srdce len v nepravidelných a devastačne krátkych okamihoch, ktoré pomaly, pomaličky samé miznú. A to je len dobré. I will let go. I will.
Tak, to som tu napísala celkom pekný výlev hodný presne tej Zoe, ktorá tento blog zakladala. V názve je chyba, už som si tým istá na sto percent. V každom teste z nemčiny máme wortschatz, nie wortschaft. Ale aj celá Zoe Black a zrejme aj Indigo je jedna veľká chyba, preto sa za svoju biednu znalosť nameckého jazyka veľmi nehanbím. Hoci z nej idem maturovať. A to celkom dobrovoľne. Čím sa vlastne dostávam k sebe samej, k životu, aký vedie každý tínedžer chodiaci na gymo, ktorý si, predpokladám, ako ja vybral svoje semináre teda čiastočne aj spečatil svoju budúcnosť. Ja som sa už dávno vzdala svojho medicínskeho sna. (strašne zbožňujem biolu, neskutočne, ale vďaka p. prof. The Piča som sa jej vzdala niekedy v októbri minulého roka) Tak som končila na naske. A dejepise, ktorý mi netreba, ale tiež ma baví a nemčinu, ako inak, keďže ja, kamarátka a ešte jedna spolužiačka sme jediné bláznivé Dory, (nič iné a pomerne slušné ma nenapadlo a to prirovnanie má dosť dobrý význam) ktoré by na neminu išli, neotvorili . Takže tak. Budúci rok bude zaujímavý. Ale teším sa. Lebo nebudem sedávať na labákoch z fyziky. Madafaka, to bude dokonalé. Neznášam fyziku. Nepoznám nepodstatnejšiu vec. Matika, ok. Zíde sa. Ale načo, preboha, mi bude v živote dobré vedieť vypočítať energiu cievky zapojenej v striedavom prúde? Čo je to cievka mi nikto nevysvetlil. Alebo čo je to striedavý prúd. Like, WTF?!
Toľko k domrvenému životu na gyme. Ale! Ideme na plavecký. Za menej ako dva mesiace. Ak je niečo, na čo sa teším tak je to práve pobyt v chatke do ktorej sa nás má napchať päť. A to nebol sarkazmus. Bude kurva stáť za to!
Okay, volá mi Denisa. Ideme sa prevetrať aj keď ma bolia nohy. Doesn't matter. Konečne máme čas na niečo.
Bolo by neslušné sa neopýtať ako sa máte vy. Aj keď mi nikto neodpovie (snáď aspoň ty Christine!) Nikto tu aj tak nechodí.
Tak, ako sa máte?
Black xx

Indigo 12.

James ešte spal, hoci Indigo sedela už dlho opretá vo vani v chladnej kúpeľni. Z mokrých vlasov jej na chrbát kvapkali každou sekundou studenšie kvapky. Aj zarosené zrkadlá sa už zasa vyjasnili, ale ona stále nehybne sedela a miesto kvapiek z vlasom si utierala pomaly tečúce slzy. 

Indigo niečo (11.)

Rozprávka mohla pokračovať. Len Indigo a James hlboko zakutraní v perinách so špinavými obliečkami. Strapatí a vysmiati, tak ako sa na mladých bláznov patrí.

Indigo 10.

Jamesova nikdy nepoužitá kancelária v „pobočke“ Spoločenstva bola chladná, zaprášená a taká veľká a nepríjemne prázdna, že hlas Indigo sa odrážal od sivých stien a vytváral strašidelnú ozvenu. Práve teraz však jej pochmúrny vzhľad nehral žiadnu rolu. Indigo len potrebovala prázdnu miestnosť na vypočúvanie istého chudáka, ktorý mal tú istú úlohu ako Edgar Collonel, avšak nie pre Helen, ale pre Jamesa. Jeho meno Indigo nevedela, zdrapla si ho za golier pri jeho zapratanom stole pred očami všetkých ich kolegov a vtiahla ho do tejto diery aby z neho vymlátila všetko, čo vedel o jej prefíkanom bratovi.

I'm a creep

Neviem to.
Neviem.
Nie.

Indigo 9.

„Vezmeš ma domov?“ spýtala sa Indigo a prelomila zlovestné ticho, ktoré panovalo v Jamesovom aute. 

Mohli byť tak tri hodiny ráno, cesty boli prázdne a na okolitú krajinu sadla hustá, zdanlivo nepriechodná hmla. Tmavé siluety domov sa okolo nich mihali stále rýchlejšie ako James zúrivo pridával plyn a kŕčovito zvieral volant potiahnutý čiernou kožou. 

Indigo 8.

Muža, ktorý na ňu na ulici zakričal Indigo len počastovala znechuteným pohľadom. Šero, ktoré ulicu začalo pomaly zahaľovať jej dovolilo sa jemne usmievať pri vidine dnešného večera a noci. Nezáležalo jej na tom, že tam bude James. To, že po dnešku už možno nebude pre ľudí len obyčajným členom werterovskej rodiny jej dodávalo akýsi nádherný pocit víťazstva. Ako tak kráčala k Jamesovmu domu, ktorý už nebol ďaleko, z času na čas zodvihla tvár so širokým úsmevom k nebu akoby chcela každému ukázať, že dnes je konečne po takom dlhom čase šťastná a spokojná. Ani to, že sa pôvodne zaviezla autobusom o pár kilometrov ďalej jej nevadilo. Naopak, smiala sa keď sa pýtala cudzej ženy na ktorý autobus má nastúpiť aby sa dostala na západný okraj mesta.