Mame sa ospravedlnila hneď na druhý deň. Stálo ju to pár
minút, zopár chabých prepáč a jedno vynútené objatie a úsmev tak
krivý a falošný, že by mu neuveril vôbec niekto. Mama len mávla rukou
a pridala známu vetu „Buď sama sebou.“ Nad tým Ellinor už automatický
prevrátila oči a nadobro odišla z maminho dohľadu.
Zavretá v nezabývanej
detskej izbe ležala pod perinou celé hodiny. Až kým sa nezotmelo, kým noc
nezačala byť priveľmi tmavá na spánok. Vtedy zliezla z postele. Necítila
sa na prechádzku, bola v ten deň akási lenivá. Sadla si na širokú parapetu,
jedinú dobrú vec v celom dome, a otvorila dokorán okno. O pár
sekúnd zliezla dole a zhrabla z postele prešívaný vankúš a deku
a spod postele vytiahla vyťahaný sveter. Zababušená s kamenným
výrazom mohla pri okne sedieť až do rána. Bola to jasná noc, prvá po dlhom
čase. Z okna videla aj pár hviezd, jednu jasne, ostané len ako malé bodky.
Vtedy ju však zaujímali len vlastné myšlienky a tie boli najracionálnejšie
a najzdravšie na čerstvom vzduchu.
Mame sa ospravedlnila, to áno. Ale mama bola predsa len
osoba, ktorá ju poznala najdlhšie, najdôvernejšie a mala tendenciu zabúdať
na všetky jej nedokonalosti. To je prirodzene stará známa výsada mám. Dokonca
aj tých hippie čudáčok.
So Samuelom nemala príležitosť sa porozprávať. Už si
však chcela nachystať aspoň ako také obstojné ospravedlnenie. Niečo
v zmysle pokašľala som to, viem
o tom, je mi to ľúto, budem sa snažiť byť milším a prospešnejším
človekom. Keci, keci, keci. Po dvoch
bezsenných nociach však prišla na to, že bez ľudí to nepôjde. Samuel bol
v podstate milý. Možno až priveľmi. A ona nebola zlá. Ona bola len
zarytá pesimistka plne presvedčená o svojej pravde. A keby sa
posnažila, možno by si rozumela aj so spolužiakmi. Musela len zaťať zuby
a prestať stále ľuďom vyhadzovať na oči, že je chorá a nepoužiteľná.
Tretí problém bol, ako vždy, najhorší. Chalan
z lavičky. Ospravedlniť svoje správanie bolo ľahšie ako vrátiť späť všetky
tie ohavnosti o správnom spôsobe bytia mrzákom. Veď ten chalan jej bol za
dva dni bližší ako všetci jej kamaráti dohromady. V utorok mala nastúpiť
do nemocnice ako pokusný králik. Prvotné skúmania vždy zabrali celé týždne,
potrebovala sa mu ospravedlniť zajtra, nanajvýš pozajtra. Keby tak neurobila,
výčitky by ju zožrali za živa.
A tak sa hneď v druhú noc ocitla na lavičke.
Predbehla ho. Zvláštne. Sedela tam sama ako prst, nikto nešiel okolo aby jej
venoval čo i len odporný povýšenecký pohľad. Začínal jej už chýbať aj ten
naničhodný labrador, ktorý len funel a dával najavo, že počúva každé slovo
nezmyselného no aj tak navždy zapamätateľného rozhovoru.
Bola zúfalá. Skutočne
potrebovala rozhovor. Naozajstný. Bez pretvárky, bez hrania sa na normálnu. Aké
ironické vzhľadom na to, že ten chalan bol jediný, ktorý nevedel, čo je zač.
Možno jej problém spočíval len v tom, že nikdy nemala príležitosť ľuďom
vysvetliť ako to s jej chorobou vlastne je. Ľudia videli kožu. Mysleli si,
že vedia všetko. Nevedeli nič. Ten chalan tiež nevedel nič, no ona bola
posadnutá myšlienkou, že bude mať možnosť mu vysvetliť, aké to je byť tak iný
bez toho, aby sa na konci rozhovoru otočil na päte a v hlave mal
varovný príkaz „Šialená.“ Ona bola len umelkyňa. Nevládala však žiadne umenie.
Nemusela. Ona bola Umenie.
Ukázal sa okolo jedenástej. Ani ho nemusela vidieť. Počula
ako bielou paličkou búcha o betónové kocky a ako ten starý labrador
tupo dychčí.
Vynoril sa spoza rohu. Čierny a pokojný. Zmierený. Vyzeral
ako prototyp človeka, ktorým si priala byť. Vo vnútri však bol len obyčajný zdevastovaný
človek. Ako každý druhý. A predsa tak strašne špeciálny.
Kým si nesadol,
nedal najavo, že Ellinor tam je. No bolo je jasné, že to vie. Srdce jej bilo
tak rýchlo, že ho musel počuť už niekoľko sekúnd. Niekoľko minút bol aj tak
ticho. Vyžaroval z neho taký pokoj, že nemala odvahu niečo povedať. Bála
sa nadýchnuť. Mohlo by to úplne zničiť celú prirodzenú atmosféru.
„Cigaretu?“ ozval sa nakoniec a balíčkom podstrčeným
presne vedľa jej ľavej ruky.
„Jasné,“ vyhlásila stroho a vytiahla jednu
pokrčenú paličku z ktorej vypadával tabak. Bola to akási nová značka a po
jej zapálení cítila, že nebude jej nová obľúbená. Ďalej bez slova ťahali jeden
šluk za druhým, večer vyzeral ako predloha na obraz. Dvaja neznámi s rovnakou
vášňou a rovnako dojebanou dušou.
„Mám ju práve teraz,“ odvrkol.
„Necítiš sa tak občas?“
začala. Pozrela na neho tými sivými očami vediac, že ten pohľad určite cíti. „Vieš,
ako tá chuť. Trpká a horká, dym, ktorý ostal po cigarete, ktorá sa nikdy
nevráti. A nikdy už nebude rovnaká. A chuť zmizne a ty zmizneš
tiež, neostane ani spomienka, lebo si bol len ďalší kúsok uspokojenia na svete
plnom sklamaní.“
„Vždy. Vždy sa cítim ako dym. Vznášajúci sa vo vetre, miznúci
a nepolapiteľný. No nie ako tá chuť, ktorá ostane v ústach. Tá chuť
je občas len nevinnou pripomienkou, že sa snažíš pomaly ale isto snažíš zabiť
samého seba. Teda nesúhlasím.“
Ellinor sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu.
Toto nedá. Toto nie. Ten človek má priveľa metaforických názorov na to, aby ho
zvládala urážať.
„A nemáš pravdu aj v ďalšej veci,“ pokračoval suverénne.
Trošku pootočil hlavu jej smerom. Pohľad mal iný ako čakala. Nebo prázdny. Ten
pohľad nebol odrazom ulice oproti ani žiadneho iného miesta. Tie oči boli dušou.
Nemuseli sa dívať do neznáma, ani na špinavý papier, ktorý mu ležal pod nohami.
Nevedeli sa dívať inam ako do duše. A kurva, ten pohľad strašne bolel.
„Cigarety
nie sú nikdy rovnaké. Jedna je vždy prvá, nezabúdaj. Aj keď nechceš rozkašleš
sa a je ti zle. A nikdy, nikdy na ňu nezabudneš. Potom je tu
samozrejme tvoj prvý balíček, ktorý si rýchlo ťahal pod stromom na lúke a potom
si utekal akoby si mohol utiecť pred tým smrteľným hriechom samovraždy. Tiež
naň nezabudneš. Nebudem ti klamať, je veľa cigariet, ktoré sa zlievajú do
jedenej. Nepamätám si ich a vlastne ani nechcem. No aj ony mali zmysel.
Snažili sa ma zabiť dúfajúc, že ony budú tie posledné. Nevydarilo sa to. Tie
zákerné maniačky mali skrátka smolu a ich život bol zbytočný. No existujú momenty
na ktoré si budeš pamätať vždy. Sú cigarety, ktoré som fajčil pri správnej
pesničke s ešte správnejším človekom na správnom mieste. Nezabudneš na ne.
Budeš si pamätať značku a pozíciu najjasnejšej hviezdy. Tá chuť je len
posledný výkrik spomienky, ktorá ťa zúfalo žiada aby si si ju zapamätala,“
Dokončil svoj horlivý monológ, zaklonil hlavou a pomaly oddychoval.
„Bola
to metafora,“ pokrčila Ellinor plecom no na jej tvári sa zračil malý úsmev.
„Bola
to óda na nesprávny spôsob uspokojenia,“ zachechtal sa.
„Každá cigareta od teba
je ľahko zapamätateľná,“ povedala nevinne.
„Som poctený, Ellinor,“ povedal s prehnaným
dôrazom na správnu výslovnosť jej mena.
„Možno len preto, že máš veľmi zlý
vkus.“
„Odlišný nie je zlý, vieš.“
„Som rada, že to hovoríš.“
„Pretože ty si odlišná? Pche, na to som
prišiel už dávno. Chcel by som len vedieť, čo ťa robí tak odlišnou.“ V jeho
hlase bolo počuť určitú prosbu.
„Niekedy inokedy, blind guy. Mala by som sa ísť
vyspať.“
3 am and I am drunk as hell and I am dancing on my own.
Zoe xxxx
