Možno by sa hodil krátky pozdrav na začiatok. Ahoj(te) (v prípade, že reálne existuje viac ako jeden človek, ktorý číta tento blog) Mám potrebu napísať tento článok z jednoduchých dôvodov. A: Nechce sa mi učiť chémiu. B: možno si ten viac ako jeden človek zaslúži vysvetlenie prečo píšem menej ako som zvykla predtým aj keď s obľubou vyhlasujem, že druhá Indigo je fajn baba. Keď sa tak na tým teraz zamýšľam tak prológ k nej som pridala 2. 9. 2015 a odvtedy sa tu objavilo sedem ďalších častí. Sedem. Teraz už je máj a ja som od septembra urobila s týmto miestom tak strašne málo a so sebou tak veľmi veľa. Vieš, viac ako jeden človek, pravda je taká, že keď som tento blog zakladala bola som v pomerne zlom stave. Katastrofálnom. Ako každý tínedžer aj ja som si myslela, že to skrátka lepšie nebude a jedna z mála vecí, ktorá mi dokázala pomôcť bolo práve písanie. No to všetko bolo len dočasné, krátky rituál, komentár od Christine, 20 zobrazení. A potom bolo všetko zasa zlé. Aj druhého septembra bolo ešte všetko zlé hoci ak sa dobre pamätám to boli dni keď som sa rozhodla sa trošku spamätať a nežiť pre ľudí, ktorí nič neznamenajú a nikdy nebudú. Boli to dni keď som sa rozhodla ísť na venček a rozhodla som sa neklamať spolužiačke keď som jej vravela, že všetko bude v pohode. September teda svojim spôsobom zmenil veľa. Jeho koniec a káva v bordovom tričku a sivej košeli. Stavanie sa na špičky v čiernych converskách. To bol september a to bola celá jeseň. Adela, dievča bez chrbtovej kosti v marhuľkových šatách a čiernom overále.
Kedysi v deviatej triede som si povedala, že tretiak na gyme bude najlepší a neklamala som si lebo bol. Ako prešla jeseň tak prišla zima a raccoony a kávy a pizze a výhľad na mesto a hejterské kačky. A potom ešte lepšia a lepšia jar. A zrazu, človek nevie ako, som bola šťastná. Neveril by si, aké je ťažké písať o modrom dievčati keď nevieš čo prežíva. A tak skrátka nepíšem. Píšem do denníka, píšem kopec správ ale takmer nikdy príbehy. Viem, že čoskoro príde obdobie kedy budem chcieť písať a keď mi to bude chýbať. No pravda je taká, že som iná ako som bývala. Nechcem však stratiť niečo, čo bývalo zmyslom môjho života preto sa možno k veciam vrátim neskôr.
S láskou, Zoe xxx
