Indigo II. (9.)

Priam ťažko uveriť, čo?

Teória nedeľnej neustlanej postele + Indigo II. (8.)

Love letter

Možno by sa hodil krátky pozdrav na začiatok. Ahoj(te) (v prípade, že reálne existuje viac ako jeden človek, ktorý číta tento blog) Mám potrebu napísať tento článok z jednoduchých dôvodov. A: Nechce sa mi učiť chémiu. B: možno si ten viac ako jeden človek zaslúži vysvetlenie prečo píšem menej ako som zvykla predtým aj keď s obľubou vyhlasujem, že druhá Indigo je fajn baba. Keď sa tak na tým teraz zamýšľam tak prológ k nej som pridala 2. 9. 2015 a odvtedy sa tu objavilo sedem ďalších častí. Sedem. Teraz už je máj a ja som od septembra urobila s týmto miestom tak strašne málo a so sebou tak veľmi veľa. Vieš, viac ako jeden človek, pravda je taká, že keď som tento blog zakladala bola som v pomerne zlom stave. Katastrofálnom. Ako každý tínedžer aj ja som si myslela, že to skrátka lepšie nebude a jedna z mála vecí, ktorá mi dokázala pomôcť bolo práve písanie. No to všetko bolo len dočasné, krátky rituál, komentár od Christine, 20 zobrazení. A potom bolo všetko zasa zlé. Aj druhého septembra bolo ešte všetko zlé hoci ak sa dobre pamätám to boli dni keď som sa rozhodla sa trošku spamätať a nežiť pre ľudí, ktorí nič neznamenajú a nikdy nebudú. Boli to dni keď som sa rozhodla ísť na venček a rozhodla som sa neklamať spolužiačke keď som jej vravela, že všetko bude v pohode. September teda svojim spôsobom zmenil veľa. Jeho koniec a káva v bordovom tričku a sivej košeli. Stavanie sa na špičky v čiernych converskách. To bol september a to bola celá jeseň. Adela, dievča bez chrbtovej kosti v marhuľkových šatách a čiernom overále.
Kedysi v deviatej triede som si povedala, že tretiak na gyme bude najlepší a neklamala som si lebo bol. Ako prešla jeseň tak prišla zima a raccoony a kávy a pizze a výhľad na mesto a hejterské kačky. A potom ešte lepšia a lepšia jar. A zrazu, človek nevie ako, som bola šťastná. Neveril by si, aké je ťažké písať o modrom dievčati keď nevieš čo prežíva. A tak skrátka nepíšem. Píšem do denníka, píšem kopec správ ale takmer nikdy príbehy. Viem, že čoskoro príde obdobie kedy budem chcieť písať a keď mi to bude chýbať. No pravda je taká, že som iná ako som bývala. Nechcem však stratiť niečo, čo bývalo zmyslom môjho života preto sa možno k veciam vrátim neskôr.
S láskou, Zoe xxx

Indigo II. (7)

V utorok nastúpila do nemocnice pripravená na všetko. 

Indigo II. (6.)

písané na etapy. Posledná časť písaná po množstve vína v nedeľu večer. Lebo zoe vôbec nechodí do školy, nieeeee. 

Mame sa ospravedlnila hneď na druhý deň. Stálo ju to pár minút, zopár chabých prepáč a jedno vynútené objatie a úsmev tak krivý a falošný, že by mu neuveril vôbec niekto. Mama len mávla rukou a pridala známu vetu „Buď sama sebou.“ Nad tým Ellinor už automatický prevrátila oči a nadobro odišla z maminho dohľadu. 

Zavretá v nezabývanej detskej izbe ležala pod perinou celé hodiny. Až kým sa nezotmelo, kým noc nezačala byť priveľmi tmavá na spánok. Vtedy zliezla z postele. Necítila sa na prechádzku, bola v ten deň akási lenivá. Sadla si na širokú parapetu, jedinú dobrú vec v celom dome, a otvorila dokorán okno. O pár sekúnd zliezla dole a zhrabla z postele prešívaný vankúš a deku a spod postele vytiahla vyťahaný sveter. Zababušená s kamenným výrazom mohla pri okne sedieť až do rána. Bola to jasná noc, prvá po dlhom čase. Z okna videla aj pár hviezd, jednu jasne, ostané len ako malé bodky. Vtedy ju však zaujímali len vlastné myšlienky a tie boli najracionálnejšie a najzdravšie na čerstvom vzduchu.

Mame sa ospravedlnila, to áno. Ale mama bola predsa len osoba, ktorá ju poznala najdlhšie, najdôvernejšie a mala tendenciu zabúdať na všetky jej nedokonalosti. To je prirodzene stará známa výsada mám. Dokonca aj tých hippie čudáčok. 

So Samuelom nemala príležitosť sa porozprávať. Už si však chcela nachystať aspoň ako také obstojné ospravedlnenie. Niečo v zmysle pokašľala som to, viem o tom, je mi to ľúto, budem sa snažiť byť milším a prospešnejším človekom. Keci, keci, keci. Po dvoch bezsenných nociach však prišla na to, že bez ľudí to nepôjde. Samuel bol v podstate milý. Možno až priveľmi. A ona nebola zlá. Ona bola len zarytá pesimistka plne presvedčená o svojej pravde. A keby sa posnažila, možno by si rozumela aj so spolužiakmi. Musela len zaťať zuby a prestať stále ľuďom vyhadzovať na oči, že je chorá a nepoužiteľná.

Tretí problém bol, ako vždy, najhorší. Chalan z lavičky. Ospravedlniť svoje správanie bolo ľahšie ako vrátiť späť všetky tie ohavnosti o správnom spôsobe bytia mrzákom. Veď ten chalan jej bol za dva dni bližší ako všetci jej kamaráti dohromady. V utorok mala nastúpiť do nemocnice ako pokusný králik. Prvotné skúmania vždy zabrali celé týždne, potrebovala sa mu ospravedlniť zajtra, nanajvýš pozajtra. Keby tak neurobila, výčitky by ju zožrali za živa.

A tak sa hneď v druhú noc ocitla na lavičke. Predbehla ho. Zvláštne. Sedela tam sama ako prst, nikto nešiel okolo aby jej venoval čo i len odporný povýšenecký pohľad. Začínal jej už chýbať aj ten naničhodný labrador, ktorý len funel a dával najavo, že počúva každé slovo nezmyselného no aj tak navždy zapamätateľného rozhovoru. 

Bola zúfalá. Skutočne potrebovala rozhovor. Naozajstný. Bez pretvárky, bez hrania sa na normálnu. Aké ironické vzhľadom na to, že ten chalan bol jediný, ktorý nevedel, čo je zač. Možno jej problém spočíval len v tom, že nikdy nemala príležitosť ľuďom vysvetliť ako to s jej chorobou vlastne je. Ľudia videli kožu. Mysleli si, že vedia všetko. Nevedeli nič. Ten chalan tiež nevedel nič, no ona bola posadnutá myšlienkou, že bude mať možnosť mu vysvetliť, aké to je byť tak iný bez toho, aby sa na konci rozhovoru otočil na päte a v hlave mal varovný príkaz „Šialená.“ Ona bola len umelkyňa. Nevládala však žiadne umenie. Nemusela. Ona bola Umenie.

Ukázal sa okolo jedenástej. Ani ho nemusela vidieť. Počula ako bielou paličkou búcha o betónové kocky a ako ten starý labrador tupo dychčí. 

Vynoril sa spoza rohu. Čierny a pokojný. Zmierený. Vyzeral ako prototyp človeka, ktorým si priala byť. Vo vnútri však bol len obyčajný zdevastovaný človek. Ako každý druhý. A predsa tak strašne špeciálny. 

Kým si nesadol, nedal najavo, že Ellinor tam je. No bolo je jasné, že to vie. Srdce jej bilo tak rýchlo, že ho musel počuť už niekoľko sekúnd. Niekoľko minút bol aj tak ticho. Vyžaroval z neho taký pokoj, že nemala odvahu niečo povedať. Bála sa nadýchnuť. Mohlo by to úplne zničiť celú prirodzenú atmosféru.

„Cigaretu?“ ozval sa nakoniec a balíčkom podstrčeným presne vedľa jej ľavej ruky. 

„Jasné,“ vyhlásila stroho a vytiahla jednu pokrčenú paličku z ktorej vypadával tabak. Bola to akási nová značka a po jej zapálení cítila, že nebude jej nová obľúbená. Ďalej bez slova ťahali jeden šluk za druhým, večer vyzeral ako predloha na obraz. Dvaja neznámi s rovnakou vášňou a rovnako dojebanou dušou.

 „Poznáš tú chuť, ktorú máš v ústach keď dofajčíš prvú cigaretu dňa?“ spýtala sa napokon prvá keď ohorky dopadli presne v tom istom čase na to isté miesto. 

„Mám ju práve teraz,“ odvrkol. 

„Necítiš sa tak občas?“ začala. Pozrela na neho tými sivými očami vediac, že ten pohľad určite cíti. „Vieš, ako tá chuť. Trpká a horká, dym, ktorý ostal po cigarete, ktorá sa nikdy nevráti. A nikdy už nebude rovnaká. A chuť zmizne a ty zmizneš tiež, neostane ani spomienka, lebo si bol len ďalší kúsok uspokojenia na svete plnom sklamaní.“ 

„Vždy. Vždy sa cítim ako dym. Vznášajúci sa vo vetre, miznúci a nepolapiteľný. No nie ako tá chuť, ktorá ostane v ústach. Tá chuť je občas len nevinnou pripomienkou, že sa snažíš pomaly ale isto snažíš zabiť samého seba. Teda nesúhlasím.“ 

Ellinor sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. Toto nedá. Toto nie. Ten človek má priveľa metaforických názorov na to, aby ho zvládala urážať.

 „A nemáš pravdu aj v ďalšej veci,“ pokračoval suverénne. Trošku pootočil hlavu jej smerom. Pohľad mal iný ako čakala. Nebo prázdny. Ten pohľad nebol odrazom ulice oproti ani žiadneho iného miesta. Tie oči boli dušou. Nemuseli sa dívať do neznáma, ani na špinavý papier, ktorý mu ležal pod nohami. Nevedeli sa dívať inam ako do duše. A kurva, ten pohľad strašne bolel. 

„Cigarety nie sú nikdy rovnaké. Jedna je vždy prvá, nezabúdaj. Aj keď nechceš rozkašleš sa a je ti zle. A nikdy, nikdy na ňu nezabudneš. Potom je tu samozrejme tvoj prvý balíček, ktorý si rýchlo ťahal pod stromom na lúke a potom si utekal akoby si mohol utiecť pred tým smrteľným hriechom samovraždy. Tiež naň nezabudneš. Nebudem ti klamať, je veľa cigariet, ktoré sa zlievajú do jedenej. Nepamätám si ich a vlastne ani nechcem. No aj ony mali zmysel. Snažili sa ma zabiť dúfajúc, že ony budú tie posledné. Nevydarilo sa to. Tie zákerné maniačky mali skrátka smolu a ich život bol zbytočný. No existujú momenty na ktoré si budeš pamätať vždy. Sú cigarety, ktoré som fajčil pri správnej pesničke s ešte správnejším človekom na správnom mieste. Nezabudneš na ne. Budeš si pamätať značku a pozíciu najjasnejšej hviezdy. Tá chuť je len posledný výkrik spomienky, ktorá ťa zúfalo žiada aby si si ju zapamätala,“ Dokončil svoj horlivý monológ, zaklonil hlavou a pomaly oddychoval. 

„Bola to metafora,“ pokrčila Ellinor plecom no na jej tvári sa zračil malý úsmev. 

„Bola to óda na nesprávny spôsob uspokojenia,“ zachechtal sa. 

„Každá cigareta od teba je ľahko zapamätateľná,“ povedala nevinne. 

„Som poctený, Ellinor,“ povedal s prehnaným dôrazom na správnu výslovnosť jej mena. 

„Možno len preto, že máš veľmi zlý vkus.“

 „Odlišný nie je zlý, vieš.“ 

„Som rada, že to hovoríš.“ 

  „Pretože ty si odlišná? Pche, na to som prišiel už dávno. Chcel by som len vedieť, čo ťa robí tak odlišnou.“ V jeho hlase bolo počuť určitú prosbu.

 „Niekedy inokedy, blind guy. Mala by som sa ísť vyspať.“ 

3 am and I am drunk as hell and I am dancing on my own. 

Zoe xxxx

Some sort of something

Ľudia sú posadnutí začiatkami. Je to už raz tak. Dnes je úplne nový začiatok, v dátume svietia dve jednotky a ľudia si naivne myslia, že všetky problémy ktoré ešte včera mali môžu dnes zahodiť za hlavu. Možno môžu. A možno nie. Povedzme si narovinu, kto včera nemal problémy aspoň s rovnováhou alebo menším dráždením žalúdka? A dnes mi už je len zle, rovnováhu som chytila a ani si nepamätám kedy. Viem len, že mi bola ukrutná zima a stále je. Možno je veľmi romantické vyliezť na strechu gymnázia a pozorovať odtiaľ jednak hviezdy a jednak ohňostroje. Ale daň je telesná teplota. A keď je váš chalan ešte väčšia zmrzlina ako vy, no...chápete. No to som, ako vždy, odbočila.
Keď sme včera stáli na námestí a opierala som sa mu o plece, odpočítali sme sekundy a dlho som sa zadívala na všetky ohňostroje, ktoré zrazu vybuchli. A rozmýšľala som. Bola som pomerne dosť pripitá, takže sa vo mne nezaprel hlboký filozof. Napadlo ma...prečo si ľudia myslia, že keď osvietia celú oblohu, prinesie im to šťastie? Na myšlienku som však rýchlo zabudla, pretože ma znovu začal trápiť chlad.
Bol to však dokonalý večer. Taký ten na ktorý sa nezabúda. Verím, že tých pár ľudí, ktorí si otvárajú tento blog ho strávilo rovnako. Všetkým vám prajem najšťastnejší a najúspešnejší rok a prajem vám, aby sa vám darilo všetko na čo siahnete a splnilo všetko, po čom túžite. Sľubujem, že sa budem snažiť viac písať. Mala som trošku deficit času posledné mesiace, je mi to ľúto. Ellinor je moja veľká láska, zbožňujem ju. Verím, že aj vy.
Ešte raz vám prajem všetko dobré. Či už ste vypustili ohňostroj alebo len zapálili prskavku. Šťastie predsa nie je o svetle.
Vaša Zoe 

Indigo II. (5)