I'm a creep

Neviem to.
Neviem.
Nie.

Indigo 9.

„Vezmeš ma domov?“ spýtala sa Indigo a prelomila zlovestné ticho, ktoré panovalo v Jamesovom aute. 

Mohli byť tak tri hodiny ráno, cesty boli prázdne a na okolitú krajinu sadla hustá, zdanlivo nepriechodná hmla. Tmavé siluety domov sa okolo nich mihali stále rýchlejšie ako James zúrivo pridával plyn a kŕčovito zvieral volant potiahnutý čiernou kožou. 

Indigo 8.

Muža, ktorý na ňu na ulici zakričal Indigo len počastovala znechuteným pohľadom. Šero, ktoré ulicu začalo pomaly zahaľovať jej dovolilo sa jemne usmievať pri vidine dnešného večera a noci. Nezáležalo jej na tom, že tam bude James. To, že po dnešku už možno nebude pre ľudí len obyčajným členom werterovskej rodiny jej dodávalo akýsi nádherný pocit víťazstva. Ako tak kráčala k Jamesovmu domu, ktorý už nebol ďaleko, z času na čas zodvihla tvár so širokým úsmevom k nebu akoby chcela každému ukázať, že dnes je konečne po takom dlhom čase šťastná a spokojná. Ani to, že sa pôvodne zaviezla autobusom o pár kilometrov ďalej jej nevadilo. Naopak, smiala sa keď sa pýtala cudzej ženy na ktorý autobus má nastúpiť aby sa dostala na západný okraj mesta.