Indigo 7.

„Som rád, že si prišla,“ vyhlásil James keď si Indigo oprášila zasnežený kabát a klobúk a oboje si zložila. 

„Super,“ odvrkla chladne a sadla si oproti nemu v príjemne vykúrenej reštaurácií. „Máš teda niečo nové?“ zaujímala sa, ale ani na neho nepozrela. Otvorila jedálny lístok, ktorý ležal pred ňou na stole a ľahostajne si vyberala obed. Už poriadne dlho nejedla, pretože od vzrušenia mala žalúdok ako na vode. Už len pár dní a bude mať Helen! 

„Áno, vlastne mám,“ povedal James pokojne. Indigo stále nezdvihla pohľad od lístka aj keď si už vybrala šalát. „Pamätáš si toho chlapa, ktorý ťa na plese zaviedol k stolu?“ Prepálil ju intenzívnym pohľadom čo ju konečne prinútilo zodvihnúť zrak. Posunula si okuliare vyššie na nos a nadvihla obočie. 

„Pamätám. A čo s ním?“ 

„Trošku som si ho preveril, vieš, zaujímalo ma čo tam robil keď som ho nikdy v živote nevidel.“ 

„Iste, z čistého záujmu,“ prerušila ho Indigo. „Žiarliš, všakže?“ uškrnula sa víťazoslávne. 

„Kdeže, Werterová, kdeže,“ vráti jej úškrn protivne. „Mohlo by ťa zaujímať, že ten chlap sem prišiel z Thajska.“ 

„Tam bola Helen predtým, než prišla tu,“ zamyslene vyhŕkla Indigo. Žeby James našiel konečne použiteľnú spojku? James horlivo prikývol. „Ten chlap prakticky pre nikoho z nás nepracuje. Mám záznamy z každej spoločnosti, ktorej príslušníci mali na ples prístup, ale Edgar Collonel nie je v ani jednom zozname. Nemám tušenia ako sa tam dostal!“ vysvetľoval a Indigo bola stále zvedavejšia. „Pýtal som sa aj Alexandra, ten stál pri vchode a púšťal ľudí dnu, ale on hovorí, že s jeho pozvánkou nebol žiaden problém.“ 

„Nemohol mu pozvánku poslať niekto iný?“ spýtala sa Indigo. 

James jej neodpovedal hneď, počkal kým čašník vezme jej objednávku a zasa odíde. „Všetky som kontroloval. Pozýval som len ľudí, ktorých poznám.“ 

„A jeho priateľka?“ napadlo Indigo zrazu. „Viem, že tam bol s priateľkou, lebo tá na mňa teda nevrhala priateľské pohľady.“

 James bezradne pokrútil hlavou. „Neviem ani ako volala, vzal ju so sebou ako doprovod.“ 

„Ale čo keď ona je tá nebezpečná a on bol iba doprovod,“ napadlo Indigo.

 James len opäť nesúhlasne pokrútil hlavou. „Nevieš v tom chodiť,“ povedal jemne, aby ju neurazil. „Videl som ju, nemá s nami nič spoločné. Vyzerala dosť vystrašene keď videla ako sa chlapi medzi sebou rozprávajú. Myslím, že ju dorazilo keď videla tú dýku čo si mala pod šatami,“ zodvihol kútiky úst v nevinnom úsmeve a Indigo sa zamračila. „Ako...?“ 

„Ako viem, že si bola ozbrojená?“ zasmial sa. „Vždy si ozbrojená. Máš tú dýku so sebou aj teraz,“ vyhlásil a Indigo sa inštinktívne otrela chrbtom o stoličku, aby pocítila jemný chlad puzdra na chrbte. „Po svetrom,“ dodal ľahostajne. „Máš ju zavesenú na chrbte. Stačí mi jediný a pohľad a viem to.“ 

Vtedy im čašník priniesol obed, ale oni sa ho ani nedotkli. Indigo už akosi zasa nemala chuť do jedla. „O tom som ale nechcel. Podstatné je, že ten chlap sa tam dostal načierno a som si takmer istý, že Hell mu pomáhala. Určite tam mal sedieť ako myš a pozorovať čo robíme. Hell už určite prišla na to, že Spoločenstvo ide po nej, chcela len vedieť ako blízko už sme. Lenže na seba upútal pozornosť keď ťa tak galantne priviedol ku mne.“ 

„Neklam. Upútal tvoju pozornosť, lebo si žiarlil,“ namietla Indigo hlasno. 

„Dobre, možno,“ pripustil James a rýchlo sa zasa vrátil k téme. „Hlavné je, že mám jeho adresu, kontakt aj výpis účtu. Neverila by si koľko míňa na oblečenie.“ 

Indigo prevrátila oči, ale spokojne sa zahniezdila na stoličke a napichla si na vidličku kúsok paradajky. „Tak, kedy si po neho ideme?“ 

„Myslel som, že tam pôjdem sám,“ nechápavo povedal James. 

„No tak to teda nepôjdeš,“ okamžite ho zrušia Indigo. „Je to môj projekt ak si zabudol.“ 

„V prvom rade je to môj projekt,“ opravil ju, „a ty si iba najlepší vyšetrovateľ.“

 „Neštvi ma, Nasir, ideme po neho obaja!“ 

„Nikdy si na takej akcií nebola. Iba by si ma...“ 

„Presne!“ vyštekla. „Nikdy som nikde nebola lebo každý ma zrušil so slovami, že som iba malé decko. Ako sa mám niečo naučiť keď ma nepustíš ani na takú hlúpu vlámačku?“ 

„Fajn!“ vzdal sa James nakoniec. „Ale žiadne hlúposti. Vlámem sa dnu, pustím ťa a dostaneme z neho všetko čo vie.“ Indigo sa od radosti takmer usmiala, ale len takmer. Obaja v tichosti zjedli už takmer vychladnutý obed. 

„A kedy?“ opýtala sa Indigo už zasa v kabáte a čiernom klobúku. 

„Dohodneme sa. Musím ešte zistiť zopár detailov.“ Podržal jej dvere z reštaurácie a obaja sa vybrali rovnakým smerom. Indigo k Marií a James bohvie kam. Možno do práce. 

„Nechal som ťa odísť z môjho domu lebo pevne verím, že neurobíš žiadne hlúposti,“ povedal James po chvíli ticha.

 „Čo si predstavuješ pod hlúposťami?“ 

„Napríklad, že by si sa ozvala niekomu kto má záujem o tvoju vznešenú osobnosť.“ 

Indigo náhle zastala. „Pozri, myslím, že som ti sľúbila, že ostanem a chytíme spolu Hell. Zdá sa, že ma poznáš dobre na to, aby si vedel, že sľuby plním

 James sa postavil pred ňu a nadvihol jej klobúk aby jej videl do očí. „Nepochybujem, že ma nezradíš teraz. Ale aj keď som ti povedal, že potom môžeš ísť kam chceš, myslel som tým, že sa môžeš nechať Oliverom preradiť niekam kde nebudem ja. Nechcem aby si odišla zo Spoločenstva. Oliver by nebol nadšený a ostatní chlapi s ich malými gangmi nie sú nič pre teba. Oni pracujú na inej úrovni.“ 

"Nemyslím si, že vieš čo je a čo nie je pre mňa dobré a budem sa rozhodovať podľa toho čo je prospešné pre mňa, nie pre ostatných.“ Znovu si stiahla klobúk dole, obišla Jamesa a pomaly s rukami vo vreckách kráčala preč. 

„Toto ešte dokončíme!“ zakričal za ňou James, ktorý sa stále nehýbal. 

„Uvidíme,“ odpovedala mu Indigo potichu, tak aby nemal šancu ju počuť.

Maria sa vrátila domov až za tmy a našla Indigo čítať pod dekou na gauči. Oheň v krbe nemala zapálený a v dome bola poriadna zima, lebo zrejme zabudla zapnúť aj kúrenie. Maria tak len rýchlo zložila tašky plné oblečenia na zem a utekala zapnúť radiátory. Ani si nedala dole kabát, taká tam bola hnusná zima. 

„Teplo ti je?“ zagánila na pokojne sediacu Indigo. 

„Nie, ale z toho termostatu sa neviem vysomáriť.“ 

„Ako dlho tu už v takej zime sedíš?“ zaujímala sa Maria, ktorá sa už stihla schúliť na gauči pri nej a ukradla jej koniec deky. 

„Pár hodín,“ odvetila jej nezaujato Indigo. 

„To si zasa nebola v práci?“ nechápavo vyhŕkla. 

„Mala som pracovný obed,“ povedala v krátkosti. 

„Tak to je dobrá práca,“ uznala Maria a vystrela si nachvíľu nohy pred seba s hlasným syknutím. „My sme dnes mali frmol. Začínajú sa šiť jarné a letné kolekcie a my už v šatníku nemáme žiadne miesto. Katastrofa, museli sme triediť všetko oblečenie a vyhadzovať nepotrebné veci do smetí. Až mi bolo do plaču keď som videla všetky tie nádherné šaty lietať vzduchom akoby to boli lacné napodobeniny!“ Indigo, ktorá ju počúvala iba na pol ucha, len vzdychla. Mať tak jej problémy, napadlo ju. „Zachránila som čo sa dalo, ale aj sme podľa mňa vyhodili priveľa." 

Indigo zavadila pohľadom o šesť obrovských nákupných tašiek. „No, vidím, že si zachránila najmenej polovicu,“ poznamenala s jemným úsmevom. 

Maria sa hneď radostne postavila a začala z tašiek vyťahovať extravagantné sukne, jemné pletené svetre a hlavne šaty všetkých strihov a farieb. 

„Nechaj si ktoré chceš, všetky by ti mali sedieť,“ povedala vysmiata, zrazu jej už ani nebola taká zima. 

„Ďakujem,“ zasmiala sa Indigo a jemne, aby nič neroztrhala sa prehrabávala v kope šiat. Bolo príjemné na chvíľu zabudnúť na Jamesa a jeho úškrn. Odreagovať sa od toho čo ju čakalo, od jej prvého vlámania z ktorého začínala mať strach. Nie však nadlho, lebo uprostred veľkého skúšania najextravagantnejších outfitov jej zazvonil telefón. Neochotne ho zodvihla a James bez akéhokoľvek pozdravu prehovoril. „Zajtra v noci. Príď ku mne, musím ti zopár vecí vysvetliť.“ Indigo nemala čas sa sťažovať ani namietať, pretože hneď zložil. Zajtra  v noci. Tak dobre. 

Včera ma v súvislosti s týmto shitom napadla jedna zaujímavá vec.

Neviem ale, či ju použijem.

Možno.