Muža, ktorý na ňu na ulici zakričal Indigo len počastovala
znechuteným pohľadom. Šero, ktoré ulicu začalo pomaly zahaľovať jej dovolilo sa
jemne usmievať pri vidine dnešného večera a noci. Nezáležalo jej na tom,
že tam bude James. To, že po dnešku už možno nebude pre ľudí len obyčajným
členom werterovskej rodiny jej dodávalo akýsi nádherný pocit víťazstva. Ako tak
kráčala k Jamesovmu domu, ktorý už nebol ďaleko, z času na čas
zodvihla tvár so širokým úsmevom k nebu akoby chcela každému ukázať, že
dnes je konečne po takom dlhom čase šťastná a spokojná. Ani to, že sa
pôvodne zaviezla autobusom o pár kilometrov ďalej jej nevadilo. Naopak,
smiala sa keď sa pýtala cudzej ženy na ktorý autobus má nastúpiť aby sa dostala
na západný okraj mesta.
Teraz mala prvýkrát tú česť obzrieť si poriadne Jamesov dom.
Nebol až taký veľký ako sa jej zdalo prvýkrát. Bol to len dlhý bungalov so
zdanlivo nekonečnou záhradou a tým tmavým zlovestným lesom vzadu.
Z komína sa nenápadne tiahli kúdole dymu, ktoré sa takmer okamžite
strácali v hmle, ktorá na mesto sadala každý večer. Nebol tam žiaden plot
ani brána, nad čím sa uškrnula. James asi priveľmi veril ľuďom, keď ich tak
jednoducho nechal vojsť do tej neohraničenej záhrady. Aj ona preto kráčala po
vychodenej, napoly zasneženej, cestičke, ale tesne pred vchodovými dverami si
to rozmyslela a stúpila miesto toho do snehu v ktorom nebola ani
jediná stopa. Snažila sa našľapovať čo najtichšie, ale sneh pod jej váhou
predsa len vŕzgal. Rýchlo obišla celý dom až sa dostala k dôkladne
vyzametanej terase. Na jej smolu boli dvere pevne zatvorené, ale okno vedľa
bolo otvorené na vetranie.
„Malina,“ povedala si šťastne a stačilo jej pár
šikovných pohybov aby sa veľké okno úplne otvorilo a ukázalo tak tmavú
a prázdnu Jamesovu spálňu. Skočila dnu len s tichým buch, znovu za
sebou zatvorila a vyzula si vysoké čierne čižmy v nádeji, že sa bude
bez nich pohybovať tichšie. Zložila si z chrbta aj čierny ruksak
a hodila ho vedľa topánok. Len zo zvyku sa rozhliadla po izbe, ale po
Jamesovi tam nebolo ani stopy, preto sa potichu vytratila na chodbu. Dvere do
hosťovských izieb sa ani neunúvala otvoriť, tam by James nebol.
A možno
ani nehľadala jeho. Možno si len chcela elegantne sadnúť do obývačky
a počkať si tam na neho s triumfálnym úsmevom, pretože sa jej práve
podarilo vlámať do domu najlepšieho vlamača súčasnej generácie. Lenže James
nebol najlepší len tak pre nič za nič. Na konci chodby, keď už Indigo kládla
premrznutú nohu na mäkký koberec sa jej jeho ruka omotala okolo úst
a druhá ju ľahko prikvačila k nemu. Bez jediného slova, len
s pokrútenými kútikmi úst ju odniesol späť do spálne a nechal ju
dopadnúť na posteľ.
„Takže ty si sa mi chcela bez povšimnutia vlámať do domu,
Werterová?“ opýtal sa vážne sledujúc ako sa Indigo snaží chytiť dych. Keď sa
jej to po chvíli podarilo, posadila sa na posteli a vrhla na Jamesa
spaľujúci pohľad.
„A aj by sa mi to podarilo keby si nečakal, že prídem,“ odpovedala
mu na otázku jedovato.
James nadvihol obočie, uškrnul sa, ale nepovedal nič.
„Tak?“ spýtala sa teda Indigo. „Čo ma prezradilo?“
„Neviem ako sformulovať
správnu odpoveď. Ale videl som ťa najskôr cez kuchynské okno, potom cez
obývačku a nakoniec aj cez chodbu. Keď sa budeš nabudúce chcieť nenápadne
prikrádať, skús ísť popri stene. Najskôr som si totižto myslel, že nevieš nájsť
dvere,“ zakončil, ako inak s úškrnom, a vypochodoval z izby skôr
ako sa Indigo stihla načiahnuť a jednu mu streliť.
„Takže ja vlastne nebudem robiť nič?“ spýtala sa Indigo
s hraným sladučkým úsmevom.
James jej za necelých pätnásť minút vysvetlil
celý plán. Alebo aspoň to, čo sa jej okrajovo dotýkalo. V celom jeho
naplánovanom harmonograme nebola ani zmienka o tom, že by ona sama mala
niečo robiť okrem toho, že vojde do domu a bude sa pozerať ako sa James
zabáva.
„V podstate áno, to je fajn, nie? Urobím za teba všetku špinavú
robotu.“ Či bol taký sprostý, alebo taký dobrý herec, to sa neodvážila Indigo
hádať. Vrátil jej sladký úsmev a posunul a naklonil sa bližšie
k nej. Kypel v nej hnev. Ona mu hľadá dôkazy celé mesiace, trávi
v práci všetok svoj čas, prenesie sa cez to, že sa jej po roku objaví pod
nosom a nakoniec, keď sa konečne k niečomu dopracujú, on má zliznúť
všetku smotanu?! S nemiznúcim strojeným úsmevom sa posunula na sedačke
úplne na kraj a sklonila sa k jeho vystrčenej tvári. V očiach mu
videla akési nezmyselné očakávanie. Nútilo ju to zotrieť z tváre úsmev,
ale v poslednej sekunde sa ovládla.
„Takže nič, hovoríš?“ zapriadla jemne.
„Tak sa
predveď,“ vyzvala ho suverénne a on, hoci bol prekvapený zvratom udalosti,
lebo to by Indigo za normálnych okolností nikdy nepovedala, ju s ľahkosťou
potiahol za sveter na svoje kolená.
„Naozaj?“ spýtal sa protivne. Snáď akoby sa
ho po všetkých tých mesiacoch, ktoré spolu strávili mala báť. Skutočne otrávene
prevrátila oči a prisala sa mu na pery.
Bolo to až zvláštne, že po takom
dlhom čase, po všetkých tých preklínaniach a nenávisti chutilo bozkávanie
s ním presne rovnako. Nebolo ani sladké, ani surové a Indigo mala
zasa raz dojem, že s nikým na svete by si nerozumela tak dobre ako
s ním. Lenže nech ju to akokoľvek bralo späť do bezstarostnej
minulosti, musela sa sústrediť. Omotala si nohy okolo jeho pása a on,
akoby naozaj vôbec nerozmýšľal, jej rukami prechádzal po chrbte. Nakoniec, keď
už ho mala úplne v hrsti mu vsunula ruky do tých vyčesaných čiernych
vlasov, omotala si pramene okolo prstov a najsilnejšie ako sa len dalo ho
od seba odtrhla. A keďže k nej bol prilepený ešte aj vlastnými
rukami, nemal šancu ju zo seba zhodiť.
„Ty si zo mňa dobrý deň robiť nebudeš!“
zavrčala Indigo zlostne a trhla mu hlavou dozadu. Jamesovi chvíľu trvalo
kým sa spamätal, no aj keď už nevyzeral tak prekvapene, nesnažil ju zhodiť na
zem.
„Prosím?“ opýtal sa, nie veľmi nadšený z ďalšieho zvratu.
„Myslel si
si, že urobím za teba hlúpe papierovačky a ty si potom spokojne
napochoduješ k nejakému chudákovi a budeš sa tváriť, že si sa tam
dostal vlastnou šikovnosťou?!“ kričala mu do tváre nahnevane.
„Tak som to
nemyslel,“ obraňoval sa.
„Nie?!“ vykríkla Indigo. „Lebo presne tak to vyzerá.“
„Ja len nechcem aby ti ten chlap ublížil.“
„Preto ma proste vyhodíš z hry?
Veď v tom dome budeš so mnou, nič mi nemôže urobiť,“ protestovala.
„Nie,
Werterová. Je to nebezpečné,“ nepoľavil, ignorujúc fakt, že Indigo má nad ním
poriadnu prevahu.
„Nie?“ spýtala sa Indigo po krátkej odmlke
s prižmúrenými očami.
„Nie,“ odvetil James pevne, teraz jej zazerajúc na
našpúlené pery, ktoré len pred malou chvíľkou zdobili tie jeho.
„Tak mi podaj
mobil,“ poprosila ho s úsmevom.
James v zlomku sekundy zbledol
a následne chabo zamrmlal: „Fajn. Môžeš ho vypočúvať.“
V tom momente
sa ho Indigo pustila ako starej špinavej handry a bez jediného slova si
ľahla na gauč na ktorom pred týmto divadielkom sedela.
„Ak sa ti niečo stane,
prisahám, že ťa sám dorazím,“ zavrčal James podráždene a prešiel si rukami
po tvári na ktorej stále nebolo badať zdravý odtieň.
„Tak to ťa sklamem. Vrátim
sa domov bez jediného škrabanca.“ Zvyšok večera prežili v absolútnom tichu
a či Indigo chcela alebo nie, pred očami sa jej mihala Jamesova reakcia na
to, že by ho mohla opustiť.
Kým jej James konečne prišiel otvoriť dvere, zdalo sa jej to
ako večnosť.
„Čo tam robíš, ty blbec?“ spýtala sa potichu samej seba keď už
najmenej päť minút stála na zľadovatených schodoch starého činžiaka. Edgar
Collonel býval podľa Jamesových informácií na treťom poschodí. Indigo chvíľu
pochybovala, že sa James dostane hore, ale nepovedala mu to. Doteraz nepočula
žiaden tupý náraz, čo znamenalo, že James už je určite vo vnútri a buď si
z nej strieľa alebo ju nechutne podrazil. Nakoniec sa však zjavil dole s ukazovákom
pritisnutým na perách a otvoril tie staré dvere. Indigo sa vopchala dnu s nádejou,
že bude presne tak ticho ako on a nasledovala ho po schodoch na tretie
poschodie.
„Byt je čistý. Je tam len on,“ zašepkal James a vošiel do dverí
napravo. Indigo za ním a ticho ich zavrela poškriabané dvere. V predsieni
zo seba zhodila kabát, utrela si okuliare a prehodila si vysoký vrkoč z čiernych
vlasov na plece kde splýval s oblečením. So sebavedomo zdvihnutou hlavou
si to namierila do obývačky kde v strede stála stolička a na nej
sedel precízne zviazaný Edgar, ktorý sa nechal hlúpo chytiť. James sedel oproti
nemu so zbraňou v ruke na mieril na neho tak presne, že keby vystrelil,
guľka by vletela priamo do stredu Edgarovho čela. Chudák upínal na Jamesa vystrašené
oči, no keď Indigo vošla okamžite si ju premeral priam lačným pohľadom.
„Zdravím,
Edgar,“ povedala Indigo chladne a pomaly prešla až úplne k nemu a posadila
sa k Jamesovi. Vrhla na neho jediný pohľad a on sa s nevôľou odpratal
a postavil sa do kúta. Edgar bez slova pozeral na Indigo, ktorá ani za nič
nezmenila výraz tváre.
„Nečakal si ma tu?“ spýtala sa.
„Nie. Teba skutočne nie,
krásna slečna,“ odpovedal jej jasne.
„Škoda,“ pokrútila Indigo hlavou. „Myslela
som, že by si ma rád videl. Na plese si tak vyzeral.“
„Keby ma tvoj kamoš nezviazal, práve teraz by som ťa pozýval
na večeru.“
Tak on sa chce hrať?, pousmiala sa Indigo. O to lepšie.
„On
nie je môj kamoš,“ uviedla Indigo veci na správnu mieru. „Ale keby ťa nezviazal
on, urobila by som to sama. Tak, a teraz, keď už som sa dozvedela ako
veľmi si rád, že ma vidíš...“ postavila sa zo špinavého gauča a uštedrila Edgarovi
silnú ranu do sánky. „Ako si sa dostal k Hell?“ zrúkla na neho. James sa v kúte
schuti zasmial, ale to ju nevyviedlo z miery.
„Prečo ťa to zaujíma?“ drzo
jej odpovedal Edgar škrípajúc zubami.
Ďalšia rana. Edgar vypľul na podlahu
vylomený zub a kvapky krvi.
„Ako si sa dostal k Hell?“ zopakovala
Indigo otázku pokojnejšie.
„Našla si ma sama,“ odpovedal ticho.
„No vidíš, ani
to nebolelo,“ uškrnula sa Indigo.
„Prečo ste prišli do Ruska?“ položila ďalšiu
otázku. A kým Edgar stihol sformulovať odpoveď, pristála mu na líci boľavá
facka. „Trochu sa rozhýb!“ súrila ho.
„Ja neviem!“ vykríkol a zasa vypľul
na zem krv. „Proste ma tu zobrala a povedala, že má prácu. A že na
Thajsko sa už dávno prišlo.“
Indigo prižmúrila oči, nevedela či mu veriť alebo
nie.
„Prisahám!“ dodal Edgar zúfalo.
„Povedala kto prišiel na Thajsko?“
„Vravela
niečo o nejakom spoločenstve. Neviem akom, naozaj!“ Edgar na ňu upieral
oči plné strachu. Vážne to bol amatér.
„Samozrejme, že nevieš,“ zamrmlala
Indigo ľahostajne. „Hovorila iba o spoločenstve? O nikom inom?“
„Vravela,
že...“ prižmúril oči snáď akoby ho niečo bolelo, „vravela, že Sídlo je pozadu.
Myslela si, že tu ju nikto nenájde.“
„Takže Sídlo je pozadu?“ zopakovala Indigo
sama pre seba. Ktovie, kto z nich má prípad Hell na starosti. Zásadný
rozdiel medzi Sídlom a Spoločenstvom v tejto záležitosti bol ten, že
Sídlo chcelo Hell okamžite zabiť. Spoločenstvo potrebovalo informácie, jej
príbeh a aj jej schopnosti. Smrť až neskôr.
„Povedz
mi Edgar, na čom ste celé tie mesiace spolu s Hell pracovali?“ Indigo si
znovu sadla na gauč.
„Neviem čo presne robila ona. Ja som hľadal informácie. O ľuďoch,
ktorý ju hľadajú. O každom jednom zvlášť.“ Zrazu vyzeral pokojnejšie, keď
bola jej ruka mimo dosahu jeho tváre.
„Pracujú pre ňu aj iní ľudia?“
„Asi áno.
Ale nikdy som ich nestretol.“
„Vravel si, že si hľadal informácie. Kde sú
uložené?“ zaujímala sa.
„V počítači,“ odpovedal Edgar. Vtedy mu možno došlo, že
je v poriadnom svrabe. Ak odovzdá údaje, Hell si na ňom pekne zgustne.
„A
kde je počítač?“ Indigo sa s nadvihnutým obočím zasa postavila a čakala
jasnú odpoveď. Edgar však mlčal. Tentoraz to schytal jeho nos z ktorého sa
okamžite pustili prúdy krvi.
„V izbe,“ zamrmlal bezradne. James okamžite bežal
do spálne. Chvíľu sa bytom ozývalo len tiché ťukanie do klávesnice a následne
nahnevaná rana do stola.
„Aké je heslo?!“ zakričal na Edgara.
„Ten počítač nie
je chránený len heslom. Nikto iný okrem mňa ho neodomkne.“
James sa vrátil z izby
a namieril na Edgara tú svoju pištoľ. Hodil na Indigo jeden veľavravný
pohľad, ona prikývla a vytiahla nôž. Pár rýchlymi ťahmi prerezala všetky
laná, ktoré Edgara držali a James ho vytiahol na nohy. Okamžite mu
priložil pištoľ k spánku a odtiahol ho k počítaču.
„Nech sa
páči, píš!“ prikázal mu nahnevane.
Po pár minútach obrazovka zasvietila a James
ho vyhodil zo stoličky. Sám si sadol a nechal Indigo nech sa o Edgara
postará sama. Dokopala ho teda späť do obývačky a on sa aj sám posadil na
tvrdú rozheganú stoličku.
„Najdôležitejšia otázka na koniec,“ premerala si ho
Indigo chladne. Bol celý od krvi a vyzeral, že každú chvíľu odpadne. „Kde
sa Hell ukrýva?“ oči jej zasvietili ako položila otázku na ktorej jedinej
skutočne záležalo. Potrebovala odpoveď tak, ako potrebovala vzduch, ak nie ešte
viac.
„A čo dostanem ak ti odpoviem?“ zachrapčal Edgar zúbožene no predsa
skrútil zakrvavené pery do protivného úsmevu.
„To závisí od toho, akú dobrú
odpoveď mi poskytneš,“ povedala Indigo chladne.
„Nemá jeden úkryt,“ začal.
Indigo spľasla ako starý balón. Čo si myslela, že to bude také jednoduché?
„Mám
pocit, že ich strieda každý deň, ale vždy sa do nich po nejakom čase vráti. Ale
možno ťa sklamem, pretože sa v najbližšom čase chystá odcestovať z Moskvy.
Vraj už viete priveľa.“
„Napíš mi adresy!“ vykríkla Indigo zúrivo a vytiahla
zhúžvaný kúsok papiera a pero.
„S tým ti nepomôžem. Tie adresy nikto
nevie, ani ja.“
„Skutočne?“ zvýšila Indigo hlas ešte viac a výhražne prižmúrila
oči.
„Vážne. Je jedno koľko ľudí pre Hell pracuje, ona bude aj tak radšej
riešiť všetko sama. Adresy by nikomu nikdy nedala.“
„Tak dobre, budem sa
tváriť, že ti verím,“ vyhlásila a zaborila sa hlboko do gauča. „Prečo si
vybrala teba? Si trápny amatér. Myslela som, že Hell má lepší nos na ľudí,
ktorým sa rozhodne veriť.“
Edgar zmorene pokrčil plecami a pozoroval zamračeného
Jamesa, ktorý kráčal k nim.
„Čo je?“ vyhŕkla Indigo pri pohľade na jeho
nespokojnú grimasu.
Indigo prikývla.
„Chceš predniesť nejaké slová na rozlúčku?“ opýtal sa
jej.
„Vďaka, Edgar,“ prehodia nezúčastnene. A Edgar, hoci sa pozeral na
Jamesov prst, ktorý ľahko objímal spúšť prehovoril k nej: „Hell by si sa
páčila. Keby si bola na jej strane, boli by ste skvelý tím.“ Indigo sa
pousmiala a pozrela na Jamesa. Hľadel na Edgara s nepriestrelným výrazom.
„Aká škoda, že bojuje proti,“ zavrčal. „Choď von!“ prikázal jej.
A keďže ona
ho nechcela naštvať, poslušne si obliekla kabát a vyšla na mrazivú chodbu
na treťom poschodí.
„Musíš ju mať strašne rád, keď nechceš aby videla ako odkväcnem,“
začula kým stihla zavrieť dvere.
„Skús jej to vysvetliť,“ počula Jamesov tlmený
hlas a keď konečne zavrela dvere, bytom a chodbou sa ozval jeden
jediný hlasný výstrel.
Bang, bang.
.jpg)
wow... ale teda ich dve by som v jednom tíme vidieť chcela... :D
OdpovedaťOdstrániťSom veľmi nadšený, že sa môžem podeliť o toto úžasné svedectvo o tom, ako som dostal ex ex s pomocou tohto veľkého muža menom Ogbidi. Je to naozaj veľmi mocný kúzelník, bol som oddelený od svojho manžela dva roky späť kvôli mojej matke inlaw. Ďakujem Bohu za to, že sme použili Dr. ogbidiho, aby nás priviedol späť k dobrému, môj manžel ma teraz miluje viac ako predtým. Môžete tiež kontaktovať tento veľký doc pre svoje vlastné svedectvo prostredníctvom e-mailu: ogbidihomeofsolution1@gmail.com alebo whatsapp ho cez: +2348052523829.
OdpovedaťOdstrániťNech vám Boh pomôže aj pri kontakte s ním. Vďaka.