Indigo niečo (11.)

Rozprávka mohla pokračovať. Len Indigo a James hlboko zakutraní v perinách so špinavými obliečkami. Strapatí a vysmiati, tak ako sa na mladých bláznov patrí.

 Jej čierne vlasy boli rozhodené na vankúši a šteklili Jamesa na zátylku. Lenže ak to aj cítil, nereagoval, ale pozeral na jej bledú tvár, na červeň v jej okrúhlych lícach a na ten pokrivený šťastný úsmev, ktorý jej tvár zdobil lepšie ako ktorýkoľvek klenot z kráľovskej zbierky. Keď tam tak ležala vedľa neho, nahá a šťastná, myslel na to, že ju nikdy nevidel tak zraniteľnú ako vtedy. Nebola len nahá. Bola úplne obnažená, bez masky a bez priezviska. Len malá Rhona, ktorá ho držala za ruku a strašne chcela zašepkať ako veľmi ho miluje. Bránil jej v tom len jeho široký úsmev, ktorý žiadne slová nepotreboval. Každý, kto by ich vtedy videl pri sebe, spojených nielen prepletenými rukami ale aj celými dušami by ani na okamih nezapochyboval, že tí dvaja nakoniec skončia spolu. Ako v rozprávke. Najkrajšej rozprávke o šťastných ľuďoch, v ktorej neexistuje vec ako smutný koniec alebo náhly zvrat. Len oni dvaja. Spolu. Možno navždy.

Pozerať sa na neho bolo vždy ako pozerať sa na upútavku na šťastie. Držať ho za ruku bolo ako byť v objatí istoty. Kráčať vedľa neho znamenalo úplné šťastie. Občas sama neverila tomu, že je to jej život. Musela sa prizrieť bližšie to tej jeho božskej tváre. Obzrela si jeho pehami obsypaný nos a zahľadela sa do jeho čiernych očí, ktoré mali špecifickú iskru keď zajastrili, že si ho prezerá. Skĺzla modrými očami na tie pery, ktoré ju tak dlho, a predsa stále inak bozkávali. Myslela na to, že jej život je šťastie v nešťastí. Myslela na to, že ten chalan, ktorý vedľa nej kráča je jej jediná a jediná budúcnosť. Pevnejšie zovrela jeho prsty do svojich a pokojne, no predsa radostne kráčala ďalej. V ústrety niečomu novému, no predsa takému ako to bolo predtým. Kto by čakal tak nechutný podraz od vlastného osudu?

Skurvená samota, skurvená samota, skurvená samota. Tak takéto to je keď zrazu prídete o podstatu svojho života? Až takéto? Keď sa ráno prebudíte a neviete nájsť dôvod prečo by ste mali vstať? Keď vstanete a všetko, čo vás teší je jedna šálka kávy? Keď žijete a pritom len myslíte nad vecami, ktoré boli a už nebudú? Keď miesto tých budov pred vami vidíte len pár očí so špecifickou iskrou? Také to je? AŽ TAKÉTO?

Chodila ako mŕtvola a chodila ako blázon. Snívala ako tínedžer a snívala ako optimista. Plakala ako smrť a plakala ako ona. A keby nebolo života, možno by aj zabudla, že žije. Jeho slová boli len spomienka a jeho dotyk bol len pálivá jazva na predlaktí. Jej život bol len bolestivá smrť. Bolelo to, tak veľmi to bolelo.

A ona kričala a kričala, hoci ju nikto nemohol počuť. Plakala, hoci ju nikto nemohol vidieť a a prosila, hoci ju nikto nemohol zachrániť. Metala sa v perinách a tápala po niekom, kto by jej mohol podať záchrannú ruku, ale aj keď veľmi chcela, stále tam nikto nebol. Bola úplne sama. Samučičká sama. Nebolo to nič nové. Bola samá odkedy sa jedného dňa zobudila a on tam nebol. Ležala tam obnažená, ale nebol tam nikto, kto by videl jej tajomstvá a čítal si jej dušu ako napínavý thriller. Noc bola tmavá a predsa osvetlená miliónom naivných hviezd, ktoré dúfali, že si ich niekto všimne. Postavila sa zo zhúžvanej postele a prešla k oknu, aby sa na tie zúfalé kočky pozrela. Svietili na oblohe a zdalo sa jej, že sa pozerajú priamo na ňu, aby sa ubezpečili, že nie sú jediné zúfalé hlupane, ktoré verili na viac než na smútok. Pozerala na ne, akoby to boli jej jediné priateľky. Myslela si, že ony jediné ju dokážu pochopiť. Neboli to ony, ktoré verili, že ľudia nie sú hlúpi? Neverili ony na to, že jedného dňa ľudia doletia až k nim a ony budú mať skutočne význam? Hlupane, hlupane. Čo im nenapadlo, že ľudia sú sebeckí blázni? Nemysleli na to, že svet sa netočí okolo svietiacich bodiek, ale okolo posratých  primitívov?

Indigo občas myslela na to, že jej myšlienky ju čoskoro doženú až do hrobu. Videla samú seba ako jednu z toho nespočetného množstva naivných hviezd. Myslela na to, že James si nikdy nezostrojí raketu, ktorá by ho dopravila až k nej. Avšak, a to ona nevedela, James žiadnu raketu nepotreboval.

Bol bližšie než si myslela. Mal ju rád viac, než dúfala. Mal ju rád možno viac, než si zaslúžila a ona ho ignorovala možno až priveľmi. Veď čo je to keď niekoho milujete a on vás má ďalej ako by ste mali byť? Čo je to keď za niečo nemôžete a predsa je to prišité na vaše čelo? Čo? James bol niekde tam vonku, možno pil svoj posledný shot prvotriednej vodky a možno, len možno, myslel na ňu a na to, ako  sebecky ju tam nechal samú a obnaženú pred celý svetom. Bez štítu a bez šťastia. Bez nádeje a bez radosti. A to bola ona. V tej chvíli, ktorú prežívala po bolestnom sne. V tej jedinej a jedinečnej chvíli. Bolestivej a nostalgickej. Veď ona ho nenávidí. Nenávidí ho. Nenávidí.

„James?“ zašepkala s nádejou keď zvonenie pri jej uchu utíchlo. 

„Áno?“ ozval sa potichu, nechcel veriť, že naozaj volá. 

„Mala som sen,“ povedala mäkko. James sa na druhom konci takmer rozplynul. Takto na neho už dávno nehovorila. 

„Aký sen?“ spýtal sa jemne. Rhona, jeho Rhona. Žeby bola späť? Nemožné. Či? 

„Bol si tam ty. A bola som tam ja.  A mala som ťa najradšej na celom svete. A potom si odišiel a ja som zomrela spolu s poslednými zatvorenými dverami.“ 

James vo svojom útulnom dome si povzdychol. Zasa to bola len tá zničená verzia dievčaťa, ktoré zvykol milovať z celého svojho roztriešteného srdca. Dievča, ktoré mu nebolo schopné odpustiť. „Aj ja som zomrel,“ povedal James a Indigo sa uškrnula. 

„Na mŕtveho si príliš živý,“ zasmiala sa trpko a hodila svoje nepotrebné telo na posteľ. 

„Na živého som priveľa zabíjal,“ oponoval jej. A nebolo to len zo zvyku, ale z nevýslovnej potreby to niekomu povedať.

 „A ešte sa sťažuj,“ zavrčala Indigo podráždene a on sa príjemne a šťastne zasmial. Snáď akoby zasa snívala šťastnú časť svojho sna. 

„Ty si bola vždy tak zvláštna.“

 „Ty vždy tak úprimný,“ odpovedala a jej tvár zdobil úsmev krajší ako tie predtým. 

„Inak by som to nebol ja,“ James sa uvoľnil v kresle pred kozubom. V Moskve nikdy nebolo tak príjemne teplo. 

„Nebol,“ potvrdila Indigo s úsmevom na tvári ešte širším, než bol predtým. „Mala som ťa rada takého, akým si bol.“

 „Lenže ja som sa nezmenil! Prečo to nevieš pochopiť?!“ skríkol hlasno. V ten moment už na seba naťahoval hrubú bundu a bral si kľúče od auta. Precitlivená Rhona, to nemohol prepásť. Buchol dverami, hoci boli štyri ráno a nasadol do auta aby ju videl v takom stave, ako zvykol. 

„Pretože keď ťa niekto sklame, ťažko sa dá uveriť tomu, že je to stále tá istá osoba,“ povedala Indigo a zložila mu telefón. Ani ju nenapadlo, že James je práve na ceste k nej, aby ju mohol objať a povedať jej, že ju má rád stále rovnako ako predtým, ak nie ešte viac. Viac než rok. Viac než rok na to čakal, a teraz nadišla tá správna chvíľa.

Dvere boli otvorené a Maria nebola doma. Aké zvláštne. Žeby ho čakala? To bola jeho prvá myšlienka keď vošiel dnu. Ale bola hlúpa. Hlúpa, hlúpa, hlúpa. Ako Indigo. Lebo zabudla za sebou zavrieť dvere. Bola trošku prekvapená keď sa James zjavil vo dverách jej spálne. Ale nie veľmi. Pila. Aj on pil. Uhol si z whisky a sadol si za volant. Šťastie, že sa nič nestalo. Alebo osud. Ktovie. Možno sa len musel dosať k nej. K Indigo. Jeho Indigo. Len jeho. Vedľa postele, na pravej strane ležal otvorený Jack a čakal len kým sa aj druhé sladkasté pery dotknú jeho hrdla. Jedny to už urobili. Ale čo tie druhé? A spoja sa vôbec? Ešte raz a bez plánov? Možno naposledy, ale s radosťou? Spoja. Snáď. Veď k sebe patria. Ako kľúč sa zámka. Zámka je zároveň kľúčom a kľúč zámkou. Jeden je tým druhým.

„Čo chceš?“ ozvala sa prvá. James však neodpovedal. Prešiel rovno k nej otázok či odpovedí sa dostal až k nej a prisal sa jej na pery, akoby sa nikdy nič iné nebolo stalo. Akoby to boli stále len oni dvaja v Írsku. Mladí hlupáci v prvom vlastnom byte. A na jeho obrovské prekvapenie ho ona neodstrčila ani nezmlátila. Len oni dvaja spolu. Spolu. 

Edit: písala som to, keď som bola na sračky. 

V niektorých miestach to asi nedáva zmysel.