Indigo 12.

James ešte spal, hoci Indigo sedela už dlho opretá vo vani v chladnej kúpeľni. Z mokrých vlasov jej na chrbát kvapkali každou sekundou studenšie kvapky. Aj zarosené zrkadlá sa už zasa vyjasnili, ale ona stále nehybne sedela a miesto kvapiek z vlasom si utierala pomaly tečúce slzy. 

Štyri glgy whisky, prázdny byt a slabá chvíľka. Toľko stačilo na to, aby podľahla niečomu, čomu podľahnúť nikdy nechcela. Aby zavolala niekoho, koho už nikdy nechcela vidieť inde ako na mieste činu. Na to, akou silnou verziou samej seba sa Indigo snažila byť, jej toto akosi nevyšlo. Stačilo málo a James sa už naťahoval vedľa nej. Čierne oči mu svietili alkoholovým opojením a nevyspytateľnou túžbou a ona tie svoje len slastne prižmurovala keď ho, síce rozmazane, videla nad sebou v pochmúrnom svetle moskovského úsvitu. 

Bolo to fatálne zlyhanie, o tom nemala Indigo pochybnosti. Ale niečo sa aj tak dozvedela. Možno to vedela už dávno, možno to tak trochu tušila. Vedela, že ak jedného dňa táto chyba príde, James bude presne taký, aký zvykol byť. James. Jej milovaný- nenávidený  James. Len pri nej a pri nikom inom. V tú noc nemusel nikam odísť, nedržal zbraň pri hlave nikomu, len jej. Pomaly ju tlačil k stene a nedovoľoval jej ujsť. Malá nevinná obeť, čo chcela byť vrahom. To bola Indigo vtedy dávno a to bola Indigo aj dnes nad ránom. A mohla sa vzpierať koľko chcela, že aj ona je už teraz vrahom, bolo to stále rovnako perfektné.

Možno preto plakala v sprche ako nejaká šibnutá labilná ženská. A možno naozaj bola labilná ženská. Ktovie. Ona nevedela. Rozhodla sa pozbierať práve vtedy, keď prúd vody v sprche výrazne ochladol. Už sa jej podarilo minúť všetku vodu. 

Z kúpeľne vyšla von zabalená v župane. Potichu prešla do kuchyne, kde už sedel plne oblečený James a telefonoval. Hovoril po rusky, takže mu rozumela len každé štvrté slovo. Hovoril niečo o dlhodobej ceste na sever. Podľa jeho nervózneho poklepkávania nohou a neustáleho prehrabávania ofiny sa Indigo trúfala hádať, že je nahnevaný a tak trošku v strese. No neplánovala ho ani objať, ani sa ho nijako inak dotknúť. Vlastne, bola rozhodnutá ho úplne ignorovať. Tak trošku dúfala, že James sa rozhodne urobiť to isté a bez slova odíde. Najlepšie navždy. To sa však očividne nechystal urobiť. Hoci hovoril o ceste na sever, Indigo nemala najmenšie očakávania, že to znamená niečo dobré. Celý čas totižto hovoril v množnom čísle.

James zložil bez pozdravu a obrátil sa k Indigo tvárou. Vyzeral strnulo a nepreniknuteľne, no predsa keď jej pozrel do očí, pokúsil sa o chabý úsmev. Indigo mu ho, samozrejme, neopätovala. 

„Cesta na sever?“ spýtala sa chladne. Pozerala mu do tváre so zdvihnutým obočím. Akoby sa noc predtým nikdy nestala. Akoby sa nikdy nič nestalo. Akoby to stále bola len a len ona. Len Indigo. 

„Áno,“ odpovedal rázne a prehodil si cez sveter hrubý čierny kabát. „Odchádzame...“ pozrel na hodinky, „hneď.“ 

„Ako to myslíš, hneď?“ nechápala Indigo. 

„Máš pocit, Rhona, že často hovorím v inotajoch pokiaľ ide o prácu?“ zamrazil ju pohľadom a a postupne si kabát pozapínal. „Máš desať minút,“ kývol nedbalo hlavou. Indigo bez váhania poslúchla. Odišla do spálne a do svojej malej cestovnej tašky napchala najteplejšie oblečenie, aké len vedela nájsť. Do jedného svetra, o ktorom si bola istá, že si ho nikdy neoblečie zabalila pištoľ, ktorú už dávno ukradla otcovi. Nikdy predtým ju nepoužila, ale mala zvláštne tušenie, že jej čas sa blíži. A možno aj kráti. Na chrbát si bezpečne pripevnila svoju dýku, už dobre naučenými pohybmi a obliekla si posledné teplé oblečenie, ktoré jej ostalo v skrini. Čerstvo umyté mokré vlasy si strčila pod čiapku, aj keď vedela, že je to chyba, ale nemala čas. 

Konečne odchádzala. Útek. To bolo niečo, čo skutočne poznala. Utekala od malička, z krajiny do krajiny, od človeka k človeku, od problému k problému. Len kľučkovala medzi prekážkami aby našla nové, ďalšie. Aj teraz v Moskve zanechávala nevyriešené účty a nedokončenú prácu, no aj tak s radosťou utekala v ústrety ďalším komplikáciám a novým očakávaniam, ktoré sa o pár dní stanú len ďalšími pútavými príbehmi, ktoré nikomu nikdy nebude môcť vyrozprávať.

James ju už zrejme čakal v aute, pretože keď vyšla von z izby byt bol prázdny. Indigo nenapísala Marii žiaden odkaz. Nepovažovala to za potrebné a hlavne sa jej to zdalo riskantné.  Hocikto, kto Indigo aspoň trošku poznal by si rýchlo vyvodil, že znovu utiekla. Vôbec by nebolo ťažké hádať, po koho stope sa vybrala. Miesto odkazu teda nechala na barovom pulte len náhradný kľúč.

 Nepocítila ani len slabučký záchvev pri srdci. Maria pre ňu bola len priemerne inteligentná kráska, u ktorej mohla prespať. Nič viac. Vzala si z predsiene kabát a šál a rýchlo za sebou zabuchla dvere. A tak prestrihla všetky kontakty s brazílskou modelkou Mariou, ktorá bola ochotná sa za ňu pobiť. Indigo by jej ani nevyčistila smietku z kabáta. 

Cestou dole si napravila na nose okuliare, potiahla nosom a na ulici hodila svoju tašku do kufra. Len čo si sadla na sedadlo spolujazdca, James vyrazil. 

Ano, trvalo to dva mesiace. Toto. Je to potupa, ale je to tak. Lenže ja som sa tak trošku zamilovala do jednej mojej postavy a jej príbehu. Od čias Doroty som necítila tak veľkú potrebu niekoho napísať. Takže musím čím skôr dokončiť túto tu.