And if we only live once...

Možno by si to tu zaslúžilo krátky článok. Nový vzhľad sa nápadne podobá na vzhľad môjho najstaršieho prvého blogu. Ja viem. Je biely, je jednoduchý a obkolesený obrázkami. S latinským citátom, ako to bývalo zvykom. Ak by to niekoho zaujímalo tak preklad znie: "Aj z malej iskry môžu vzniknúť veľké požiare." Je to krásna metafora. Hodí sa k mojej druhej Indigo viac ako sa hodil ten otrepaný anglický slogan. Druhá Indigo si zaslúži všetko originalitu sveta, myslím, že je to jasné.
Viem, že môj pseudonym je Black a biela sa k nemu veľmi nehodí. No Zoe sa narodila v noci z dvadsiateho šiesteho na dvadsiateho siedmeho kedysi dávno pred vyše rokom a odvtedy si prešla mnohými zmenami. Nikdy nedopísala motýle (teraz je jej to ľúto a možno bude v nich pokračovať), okopírovala nápad na skrachovanú love story z telky a písala o hlúpom dievčati a dokonalo vyzerajúcom chalanovi s moslimským menom. Mala svoje výstupy aj pády a ja som ju občas nenávidela a občas jej ďakovala, že tu je pre mňa a píše keď to ja nedokážem. Je tou osobou, ktorú som vždy odsudzovala. Smutnou a so zlomeným srdcom. Na malý moment, pár dní som ju nechala za sebou. A viete čo? Chýbala mi. Tá bezduchá beštia. Vždy v rukách držala tú jedinú vec kvôli ktorej som bola ochotná prežívať ďalej. Nádej. A spomienky. Na časy keď som sa nevedela otočiť okolo vlastnej osi na päť centimetrovom opätku a mala čerstvo zostrihané vlasy. Spomienky a víze, polopravdy a úplné výmysly. Tá zradkyňa si to všetko zobrala zo sebou a hoci som dlho chcela aby sa tak stalo, aby som bola voľná, predsa mi chýbala. A teraz je akosi späť. Píše. No predovšetkým spomína. A vymýšľa si. Čo už s ňou.
Bol to asi máj keď som napísala, že spomienky sú to jediné pre čo sa oplatí žiť. Spomienky na starých priateľov, na nových priateľov, na miesta, na udalosti, na trapasy a na splnené sny. To bolo mesiac pred Chorvátskom. Pred najlepšími dňami aké som kedy zažila. Bol to krátky sneak peek do života, ktorý chcem viesť. A teraz, s tými úlomkami (doslova len úlomkami, bola som triezva dva dni z desiatich) ktoré mi z môjho dokonalého týždňa ostali sa mi naozaj neoplatí nikam odchádzať. Dni sú dobré, zlé a občas ešte horšie. A blíži sa november a je viem, že bude katastrofálny. Ale v januári uvidím Imagine. Vo februári si splním sen a pôjdeme do Prahy na Hurts. A čo bude potom? Len spomienky? Nie. Budú ďalšie veci a ja znovu zlátam zopár príbehov, ktoré sa mi spočiatku nebudú páčiť no potom ich budem milovať dovtedy, kým zasa nebudem písať inak. Budem ich čítať stále dookola, hľadať útržky myšlienok a opisy miest, na ktorých som nikdy nebola. A možno budem dokonca šťastná.