Stránky

utorok 29. marca 2016

Indigo II. (7)

V utorok nastúpila do nemocnice pripravená na všetko. 

Šupli ju do každého prístroja, napichali jej hadičky do mnohých ciev a nesúhlasne pokyvkávali hlavami nad papiermi z rôznych kútov sveta, ktoré hovorili inými slovami tú istú myšlienku „Dievča s modrou kožou, jediné na svete, je nevyliečiteľné.“ 
V každom novom meste mali nové názory. „Nevyliečiteľná? Pche!“ chvastal sa jeden doktor sebavedomo. 
„Môžeme to všetko zastaviť!“ vyhlásil kolega po jeho pravici. 
„Nikdy už nebudeš musieť trpieť,“ ubezpečoval ju mladý fešák v bielom plášti a vyčaril ešte belší úsmev. 
Ellinor sa na stoličke zachvela. Striaslo ju. Kedysi, možno ešte v Lisabone, sa pozerala na doktorov s nefalšovaným obdivom a s dôverou takou veľkou, že to ju samú prekvapovalo. Nemôžu predsa klamať, nahovárala si. Poslušne zniesla každú ihlu, ktorá jej trčala z rúk, občas dokonca z hlavy a snažila sa ignorovať všetok strach keď ju v laboratóriu položili na stôl ako pokusného králika a snažili sa identifikovať látku, ktorá by mohla spôsobovať jej problém. Nikdy na nič neprišli. Poslali ju domov žiť ďalej modrý zamrznutý život v cudzom meste.
Dnes sedela v pohodlnom kresle a oproti nej stála celá banda falošných bohov. Ich nádej a odhodlanie bolo obdivuhodné, priam až patetické. Mysleli si, že dokážu zmeniť svet. Že dokážu vyliečiť príšeru, ktorá má miesto modrej krvi modrý povrch. Ellinor im dovolila všetko. Hadičky, ihly, odbery, prístroje. Ani nepredstierala nádej. S kamenným prázdnym výrazom zniesla všetku bolesť a keď ju večer konečne poslali do izby aby si odpočinula, zvalila sa na apaticky na posteľ a ležala bez pohnutia. V prvý deň ešte mala silu rozmýšľať. Napadlo ju, že netuší aký je celý zmysel tohto cirkusu. Aj tak na nič neprídu. Je to všetko bolesť po ktorej nepríde uspokojenie. Hrajkanie sa na záchranu. No ani dlho nerozmýšľala, rozhodla sa, že pôjde spať. A to bez jediného pohľadu von, na oblohu.

Na druhý deň, po zistení prvotných výsledkov, boli lekári trošku menej pyšne natiahnutí a pár z nich zvesilo plecia. Neprišli na nič nové alebo prevratné. Modrá koža, ktorá na seba berie podoby mnohých živlov. Všetko, čo už bolo v záznamoch dávno zapísané. Tak sa začali handrkovať v troch jazykoch a Ellinor ich počúvala so skrývaným záujmom. Pár z nich bolo za experimentálnu liečbu, iní navrhovali prírodné alternatívy a hŕstka porazene mlčala. Bavili sa o nej, akoby tam ani nebola. A tak sa rozhodla zasiahnuť, nevedno prečo, vo francúzštine. Mala dojem, že ju to z nej urobí elegantnú dámu. 
„Prepáčte, páni,“ ohlásila sa nesmelo a trvalo pár sekúnd, kým jej začali venovať pozornosť. „Vyskúšala som už mnoho liečebných procedúr počnúc bylinkovými zábalmi a končiac experimentmi, ktorých názvy neviem a nechcem vysloviť. Nech urobíte čokoľvek, nepomôžete mi. Obávam sa, že táto choroba sa nedá vyliečiť.“ V tom momente začala väčšina protestovať a tí, ktorí mali aké také skúsenosti s upokojovaním tínedžeriek bez nádeje, sa ju snažili povzbudiť.  Všetkých ich zmrazila pohľadom a oni prestali. Všetkých to prekvapilo. „Skúste zistiť, prečo práve ja. Prečo moja rodina. A možno keď zistíte, prečo som bola vyvolená stať sa modrou príšerou, zistíte aj ako to zastaviť.“ Doktori ostali ticho stáť, Ellinor sa unavene postavila. Ťahajúc za sebou stojan s infúziou a akýmisi pípajúcimi prístrojmi sa vracala späť do izby.

Nemocnica bola obludne veľká budova so širokými chodbami po ktorých sa premávali stále noví a noví ľudia. Sestričky, pacienti aj ľudia v civile. Vliekli so sebou kvety a tašky plné časopisov, kráčali bez úsmevu a očividne sa im to tam hnusilo rovnako ako jej samej. To však bola len chodba nejakého bezvýznamného oddelenia po ktorej musela prejsť keď sa z labákov snažila dostať späť k svojej posteli. Keďže odišla tak náhle, nemala doprovod a ľahko sa stratila.
 Raz sa ocitla na novorodeneckom kde z každého zákutia kričalo iné pár dňové bábätko. Neskôr jej nohy dokráčali až k operačným sálam. Potom sa konečne dostala bližšie k svojej neútulnej neosobnej posteli, na detskú onkológiu. Chcela sa odtiaľ odpratať skôr než jej oči zbadajú niečo priveľmi bolestivé a aj sa jej to skoro podarilo kým nezbadala ako sestrička tlačí vozík s asi sedemročným dievčatkom. Bolo útle, bledé a holohlavé, v rukách zvieralo bábiku Barbie a oči malo vlhké od sĺz. Sestrička jej niečo hovorila a ona nadvihla kútiky úst do malého úsmevu. V tom momente sa čas nachvíľku spomalil, biele steny širokej chodby sa zúžili a Ellinorine oči  akoby vnímali len to dievčatko a ten úsmev, ktorý mala na tvári. Ani nedýchala, len fascinovane vnímala ten fakt, že toto dieťa, možno choré odkedy sa pamätá sa dokáže smiať cez slzy na tých malých slovíčkach, ktoré jej zozadu šepká sestrička. Až keď prešli okolo nej, nevenujúc jej jediný pohľad, svet sa vrátil do normálu. Ellinor párkrát silno zažmurkala a čo najrýchlejšie sa snažila nájsť tú prekliatu izbu.


Keď ju konečne našla, s úľavou stlačila kľučku a bez dlhého obzerania vošla dnu aby zistila, že posteľ vedľa tej jej okupuje akási brunetka napojená na prístrojoch. Prekvapene pozrela na dvere či trafila správne, no číslo neklamalo. Po dlhej dobe dostala spolubývajúcu. Pomaly vošla dnu a potichu sa zložila na posteľ aby nezobudila to pomerne zdravo vyzerajúce dievča s hadičkami v rukách. Svoj stojan s prístrojmi odsunula k čelu postele a zazvonila sestričke. Síce s nevôľou, no niekto ju pripojiť na stacionárne bzučiace obludy musel.
 Prišla do minúty. Chytila sa práce bez bližšieho vysvetľovania. 
„Kedy prišla?“ kývla Ellinor nezaujato na druhú posteľ. 
„Och,“ obzrela sa sestra, „bude tomu pár hodín.“ 
„A čo jej je?“ spýtala sa Ellinor ďalšiu otázku obzerajúc si prsty farby morského príboja. 
„Nová pliaga na črevách, nepríjemná vec,“ odvetila bez špecifikovania detailov. Zasunula poslednú hadičku a opustila izbu. 
Ellinor si ľahla a zapla si internet. Prekvapivo ju čakala správa od Samuela. Ten musel zobrať to ospravedlnenie smrteľne vážne. A to mu len povedala, že jej ľúto ako sa správala a dodala pár poľutovaniahodných výhovoriek, že je pod vplyvom liekov. Iste. 
„Ako nemocnica?“  pýtal sa. 
Božemôj, povzdychla. Chvíľu zvažovala čo také by mohla odpísať. „Len testy, žiadne riešenia.“ Naozaj obšírna odpoveď. 
Samuel jej bleskurýchle odpísal späť: „Takže nič moc? Nie je ti priveľmi zle?“ 
„Ani nie, zrejme som si už zvykla.“ Po chvíľke rozmýšľania sa rozhodla dodať: „Ďakujem za opýtanie.“  
Potom sa Samuel dlhšie neozval a ona počas lustrovania facebooku poočku sledovala  novú spolubývajúcu. Vyzerala, že sa budí. 
Pre teba vždy...V škole nič nové...“ A nasledovalo litánie o predmetoch a učiteľoch. O spolužiakoch a ostatných členoch toho vyciciavača času. Ani ich nečítala. Prevrátila očami a zapozerala sa na príspevok od svojej pseudo-kamošky  z Lisabonu. Bola na dovolenke v Ríme. Nachvíľku zosmutnela, tiež by tam chcela byť. Hoci bola zima a Rím by nemal to správne čaro. Možno by sa jej podarilo natrafiť na starú partiu. 
Vtedy sa spolubývajúca začala hýbať. Natiahla hlavu dohora a obzerala sa kde je. Iste jej do žíl pumpovali nejaké sprosté narkotiká, preto bola dezorientovaná. 
„Brusel, nemocnica,“ povedala Ellinor zreteľne a nezaujato. Spolubývajúca otočila hnedú hlavu smerom k nej a zažmúrila do svetla 
„Ellinor, teší ma,“ ozvala sa opäť. 
„Ahoj, Ellinor,“ vyslovila jej meno zle a smiešne. Nerobila si z toho ťažkú hlavu. 
„A ty si?“ spýtala sa. 
„Clara,“ zamrmlalo dievča vedľa. 
„Pokojne spi ďalej, nebudem ťa rušiť,“ povzbudila ju Ellinor takmer priateľsky. Clara jemne prikývla a obrátila sa na druhú stranu s tichým stonaním. Ellinor vtedy dostala ďalšiu správu od Samuela. Rozhodla sa mu odpísať. No veď, potrebovala ľudský kontakt. V nemocnici by sa ľahko mohla zblázniť. 

Tadáááá.

1 komentár:

  1. Well :) I miss the thoughts but that is no criticism, just silly me... I love her thoughts on the doctors though, love reading about her again :) is it too selfish saying I hope they find no cure? Because I sure do, I selfishly hope for her to stay blue

    OdpovedaťOdstrániť