Jamesov dom stál na okraji západnej časti mesta úplne na
samote. Keď sa rýchlo hnali po ceste, Indigo schúlená na zadnom sedadle,
a jej dvaja strážcovia vpredu, vládol v meste dokonalý pokoj.
Prestalo snežiť a na nebi sa ukázalo pár hviezd, ktoré akoby chceli
schválne osvetľovať cestu poníženia, ktorú Indigo práve absolvovala. Nechať sa
uniesť najväčším idiotom pod nebom. Vzdať sa bez boja. Len tak odkráčať
podopieraná dvoma statnými chlapmi. To bolo na míle vzdialené od toho, čo by
urobil jej vysnívaný ideál. V ten večer z nej bola len akási hlúpa
malá Rhona, ktorá ani nemá svoj sen. Pochabé ľahostajné dievčisko. Írska princeznička.
Všetko, celá jej minulosť. Len nie Indigo. Chladná Moskovčanka prebíjajúca si
cestu k úspechu v neschodenom snehu.
Teraz ticho sedela na zadnom
sedadle a pozerajúc z okna rozmýšľala, či je vážne taká nemožná alebo
je James proste príliš dobrý hráč. Snáď to druhé. Lebo príliš dobrý hráč môže
byť porazený výborným. Stačí len trošku zamakať. Na stehne ju nenápadne chladila jej maličká
dýka. James bol asi priveľmi naivný, keď si myslel, že nie je ozbrojená. Nedal
chlapom príkaz aby ju prelustrovali, a tak bola dýka ukrytá pod jemnými pásmi
tých drahých šiat od Marie.
Keď ju nakoniec zaviedli do Jamesovej prekvapivo
útulnej obývačky, zložila sa na gauči a vytrvalo a bez slova sedela
ďalej.
„James vravel, že si máš ísť pospať,“ povedal jej ten, ktorý ju vtedy
viedol do sály.
„Ja na neho počkám,“ odvrkla chladne zabárajúc sa do mäkkého
gauča. Nebola ani trochu ospalá.
„Vravel, že to bude trvať ešte dlho, kým
príde.“
„Ja počkám,“ vybuchla Indigo. Vrhla na muža pohľad plný hnevu
a ten akoby zabudol, že on je nadradený a rýchlo zavrel dvere. Hneď ako
odišiel si Indigo vyzula vysoké topánky, postavila sa a začala hľadať
Jamesovu spálňu s kúpeľňou a šatníkom. Prešla dlhou chodbou a otvorila
mnoho dverí za ktorými boli len malé hosťovské izby. No, ak mal James taký
obrovský a prepracovaný dom, zrejme sa plánoval zdržať dlhšie než len pár
mesiacov. Nakoniec, keď otvorila posledné dvere ocitla sa v spálni, ktorá
mohla byť len jeho. Len on by si mohol postaviť dom, ktorého terasa by viedla priamo
do lesa. Skutočne by stačilo otvoril dvere a Indigo by sa ocitla v hustom
lese, ktorý teraz v tme vyzeral takmer zlomyseľne. Iba pokrútia hlavou a zavrela za sebou
dvere do spálne. Okamžite si začala rozopínať gombíky na šatách, rýchlo akoby
ju na koži pálili a strhla ich zo seba
s takým hnevom, že ich takmer roztrhala. Nedbalo ich praštila na
posteľ a takmer nahá bežala do kúpeľne vedľa. Zasvietila a z vlasov vytrhla
tú hlúpu diamantovú korunku a najmenej päťdesiat sponiek. Vlasy sa jej tak
úplne kučeravé spustili na bledé plecia. Zložila si náušnice a prsteň a položila
ich na poličku ku korune. Ak sa niekedy ešte dostane preč, musí ich vrátiť
Marií. S mejkapom sa nekašľala, nechcelo sa jej ho zmývať. Oči ju štípali
od šošoviek, ale keďže nechcela byť slepá a okuliare ostali v kabelke
a tá v sále, musela to vydržať. V spálni otvorila ďalšie dvere,
do šatníka a vyhrabala z neho veci, ktoré by jej aspoň trošku boli
dobré. Skončila tak v sivom svetri, rifliach, ktoré stiahla opaskom a zelených
pásikavých ponožkách o ktorých si bola istá, že ich James na sebe nikdy
nemal. Takto vystrojená sa vrátila do obývačky, stále zívajúcej prázdnotou, a usadila
sa na gauči s nohami pod zadkom.
Neskoro ráno ju James našiel skúpenú v klbku, jemne
oddychujúc. Nezobudila sa keď ticho vošiel dnu, preto si ju len premeral,
stratenú vo veľkom oblečení a položil jej na stôl okuliare, ktoré v noci
hľadala. Sám odišiel do spálne, poskladal jej indigové šaty a položil na
ne jej šperky. Nech sa to tam nepovaľuje. Otvoril si sklenené dvere na terasu a nechal
ľadový vzduch nech mu prečistí ešte stále trochu opitú hlavu. Nevedel či bol
práve najlepší nápad si len tak Indigo odniesť domov, akoby bola nejaká hlúpa
zásielka z Írska, ktorú si mal prebrať na pošte. Ale keď videl ako sa
okolo nej celú noc motali chamtivé ruky konkurentov a ako im ona nebojácne
strká svoje kontakty do vreciek drahých smokingov, nemohol si pomôcť. Bolo mu
celkom jasné, že by odišla ani by okom nemihla, ale on už ju raz stratil. Už
raz vymenil prácu za nevinnú Indigo a nehodlal to urobiť druhý raz. Už
nie. Tentoraz to neplánoval posrať.
„Dočerta, nechcela som
zaspať,“ vyhŕkla, chytila sa za hlavu a zasa si rýchlo sadla.
„To je v pohode,“
pohodil James rukou. Aj tak som prišiel iba pred pár hodinami.“
„A koľko je
hodín?“ odkašľala si, a zasa nasadila chladný, nič nehovoriaci tón.
„Jedenásť,“
uškrnul sa James, ktorého zamrzelo, že už je zasa taká istá ako predtým. Indigo
nepovedala nič, len zatriasla hlavou a prehodila si vlasy na pravé plece.
„Pozri,
musí to vyzerať všelijako...“ začal James.
„Už dávno nie sme dve írske deti
hrajúce sa na vrahov,“ odcitovala. James nechápavo zvraštil obočie. „To si mi
včera povedal. A teraz hovoríš, že to musí vyzerať kadejako. Vyzerá to ako
únos, nič viac, James.“
„Veď práve, ale ja sa len chcem porozprávať. Určite ťa
tu nechcem nasilu držať.“
„Tak porozprávať,“ nadvihla Indigo obočie. Vtedy si
všimla okuliare položené na stolíku pred ňou. Pekné gesto, pomyslela si.
Nečakala, že James si zapamätá ako veľmi nemá rada šošovky. Okuliarov sa však
ani nedotkla. „Na to si ma nemusel unášať z plesu, nemyslíš?“
„Inak by si
nešla so mnou nikam. Keď som ťa pozval na kávu, vynadala si mi. Keď som ti
zaplatil drink, tvoja kamoška ma zbila. To nie je práve reakcia ktorú som chcel
vidieť.“
„Ale to je reakcia ktorú by si mal čakať!“ vykríkla Indigo.
„Len pekne
krič. Nadávaj mi!“ odpovedal jej James rovnako nahlas. „Ale urob to len raz.
Znič ma. Rozbi ma od základov a polám mi všetky kosti. Ale ak to urobíš
raz, tak to už nerob znovu. Nemôžeme sa hádať donekonečna!“
„Chceš aby som ti
nadávala?“ opýtala sa Indigo pomaly sa zreteľne. „Ja ti nechcem nadávať.
Nechcem ťa mlátiť. Chcem len mať možnosť a silu na to, aby som ti ukázala
aké to bolo keď si odišiel. Čo myslíš, aké to je, keď sa ráno zobudíš a miesto
toho večného pevného objatia ťa čaká len chlad? Miesto úsmevu len jedna esemeska
z čísla na ktoré sa nedá zavolať.“ Indigo mu prepichla čierne oči svojimi
modrými, ľadovými. A James sa ani nepohol. „Rozdiel medzi priateľmi a nepriateľmi
je ten, že nepriateľ ťa nikdy neopustí. Môžeš robiť čo chceš, ale buď ťa bude
nenávidieť naveky, alebo si ťa obľúbi. Avšak priateľ sa do teba buď zamiluje
alebo odíde a nezabudne ťa pritom potknúť. A vieš čo si ty? Čo si
bol?“ položila mu záludnú otázku, na ktorú nedokázal odpovedať.
„Nie,“ usmiala
sa trpko. „Akoby si mohol, keď nevieš čo to je milovať za celý život len jednu
jedinú osobu?“
„Nerob unáhlené závery,“ zamrmlal potichu a sklonil hlavu. Aké
neobvyklé, pomyslela si.
„Nič nie je unáhlené. Mala viac ako rok na to, aby som
si toto všetko uvedomila. Možno by si mohol povedať, že milujem svoju rodinu
alebo aspoň moje hlúpe dvojča. Mohol by si si myslieť, že som mala veľa
kamarátok, ktoré som mala rada. Ale pravda je taká, že si jediný človek, ku
ktorému som si dovolila niečo skutočne cítiť. Preto si nevieš ani predstaviť
ako to bolelo keď si tam zrazu nebol. Keď si ma vymenil za niečo tebe viac
prospešné. Ale to je za nami, nie?“ Zahĺbila sa viac do sedačky a zakryla si
tvár dlaňami.
„Ja nemám rodinu, Indigo. Volám sa Nasir James Doyle, ale všetko
čo viem o mojich rodičoch je, že boli bohatí a priveľmi hlúpi na to,
aby prežili. Nemal som veľa možností mať niekoho rád. Vlastne, žiadne. Ako
decko, ktoré odmalička vychovávala zlá sorta chlapov. A potom prišla na scénu
malá Rhona Werterová a Jamesovi Doylovi preskočilo.“
„To znie krásne, ale
čo bolo, bolo a nemá zmysel sa k tomu vracať. Veci, ktoré sme zlomili
už nemôžeme spojiť. A ja sa nechcem vyťahovať niečo, s čím som sa už
zmierila. Chcela som len, aby si vedel, že si ma úplne zničil, rozdupal ako
nepotrebné zaprášené zrkadlo. Preto nečakaj, že sa s tebou budem rozprávať
o práci, o Hell. Vrátim sa do Írska. Dokumenty a stopy, ktoré
som získala sú tvoje. Chýba už len kúsok a nájdeš Helen. Chcela som ju
chytiť ešte pred Vianocami, myslím, že viem kde je. Ale môžeš to urobiť ty. Pokojne
zahodím za hlavu celých päť mesiacov len aby som sa na teba nemusela pozerať.“
Postavila sa a začala sa obzerať po izbe. „Kde mám kabát?“ opýtala sa
chladne.
James ju len nemo pozoroval a ona pretočila oči a odišla do
kúpeľne dať si dole šošovky a nasadiť si okuliare. Vzala úhľadnú kôpku
oblečenia a šperkov a spolu s ňou sa chcela vrátiť späť k Jamesovi.
Ale on prišiel za ňou skôr. Schmatol ju za ruku a hriešne drahé šperky a šaty
sa rozsypali po koberci. Zatlačil ju k stene a naklonil sa úplne k nej,
tak blízko, že cítili dych toho druhého na tvári. „
Ja ťa nenechám odísť,“
povedal James pevne. „Nie preto, že ťa chcem vidieť trpieť. Chcem len, aby si
dokončila čo si začala. Nájdeme spolu Helen, chytíme ju a pošleme Oliverovi.
Sľubujem, že potom budeš môcť ísť svojou cestou a ja nepoviem ani slovo.
Len, prosím, ešte neodchádzaj. Ľutovala by si to, a ja tiež.“
Trošku to bolelo.
.jpg)

hlúpa naivná ja, ktorá dúfala, že bude aj čosi viac... ale perfektné :3 nečakala som také "vyznanie" od Jamesa :D
OdpovedaťOdstrániť