Let´s think about what we said.

Tento blog pre mňa pôvodne vôbec nič neznamenal (veď som mu kurva dala nemecký názov). Napadol ma príbeh o nejakom dievčati, ktoré nemalo meno a keďže som nechcela otvárať starý blog (paperbackcover, na ktorom boli motýle moje trápne. Ten príbeh bol viac moje želanie, ako nejaká nová myšlienka), tak som proste založila toto pod názvom prvého nemeckého slova, ktoré ma napadlo. A našla meno pre to okuliarnaté dievča, ktoré veľmi túži byť zlé a neoblomné. Rhona bola vždy Indigo, ale v pôvodnej Indigo sa Nasir James Doyle volal Elias nejaký a bol totálne naprd. Ak s ničím v tomto hlúpom pokuse, tak s Jamesom som celkom spokojná. Ten chalan je celkom vydarený. A aby som sa vrátila k pôvodnej téme. Hoci tento blog mal byť len akési skladisko neskoordinovaných nápadov, nechcem aby bol. Nechcem aby to bolo miesto bez ducha, ale chcem aby v ňom ostal kúsok tej Zoe, ktorú som si tiež vymyslela. Skutočne neviem, prečo som si vybrala meno Zoe, ale definitívne viem, že Black je celá ona.
Od marca sa zmenilo mnoho a predsa mám pocit, že nič. Teda. Spoznala som pár ľudí, ktorí premiešali karty. Urobila kopu hlúpostí a vyslovila nekonečné množstvo nadávok. A nech robím čo robím, nevidím v sebe skoro nič, čo by mi pripomínalo to dievča, ktoré kedysi začalo písať. Prestala som veriť vo veci, ktoré boli pre mňa gro a začala dúfať v situácie, ktoré by som kedysi odsúdila. Ale život je už raz taký a ja ho beriem taký, aký som ho dostala, možno s jednou malou zmenou, ktorá mi neskutočne chýba.
Preto sa aj sem možno niekedy objaví depresívny článok o tom, že mi je zle alebo naopak o tom, že som veľmi, veľmi šťastná.
A ak sú to naozaj nejakí ľudia, ktorí ma ešte neodpísali na poslednej čiare a veria, že Indigo má nejakú budúcnosť tak vám všetkým veľmi ďakujem. Lebo mi to všetko chýbalo a chcela by som znova pocítiť tú eufóriu čakania na komentáre k novej časti.

Vaša Zoe. :)