Indigo 9.

„Vezmeš ma domov?“ spýtala sa Indigo a prelomila zlovestné ticho, ktoré panovalo v Jamesovom aute. 

Mohli byť tak tri hodiny ráno, cesty boli prázdne a na okolitú krajinu sadla hustá, zdanlivo nepriechodná hmla. Tmavé siluety domov sa okolo nich mihali stále rýchlejšie ako James zúrivo pridával plyn a kŕčovito zvieral volant potiahnutý čiernou kožou. 

„Myslel som, že si budeš chcieť pozrieť tie materiály,“ odpovedal strnulo, ani na ňu nepozrel. Indigo sa zamračila. Nechcela ísť zasa k Jamesovi, pretože to by tam musela stráviť celú noc a na to vôbec nemala náladu. Ale podľa toho ako sa James správal, ako jej nevenoval jediný pohľad a ako sa hnal diaľnicou súdila, že sa ho teraz neoplatí ešte viac naštvať. 

„Tak dobre,“ vzdala sa nakoniec s povzdychom, obrátila hlavu k oknu a sledovala scenériu, alebo aspoň to, čo svetlá jediného auta na ceste osvetľovali. 

„Prepáč,“ zamrmlal James po ďalšej chvíli ticha. „Ja len...“ Odbočil doprava a ďalej sa pomalšie posúvali priamo k jeho domu. „Ide o to, že som nikdy nezabil človeka, ktorý má s tým všetkým tak málo spoločné,“ vysypal zo seba nakoniec. 

Indigo nevedela, čo odpovedať. Veď sama nikoho nikdy nezabila, nevedela aké to asi môže byť vystreliť smrteľnú ranu na človeka, ktorého ledva pozná. „Ten chlap bol blbec. Určite zradil mnoho ľudí len aby získal všetky tie informácie,“ snažila sa ho utešiť. Sama nevedela prečo to robí. 

„Na tom nezáleží,“ oponoval James. „Zatiahla ho do toho ona.“ 

„Povedal, že si ho našla. Ktovie čo všetko mal na rováši keď ho dotiahla sem.“ 

James už neodpovedal. Zaparkoval auto do garáže vedľa domu, počkal kým aj ona vystúpi a zamkol.

V dome zamkol všetky dôležité veci do trezora a nakoniec si vybral fľašu drahej whisky z ktorej bola odpitá len maličká troška. Okamžite si z nej uhol poriadne množstvo a keď sa mu podarilo dostať tvár do normálneho stavu, zazrel na Indigo, ktorá ho pozorovala od dverí, opretá o zárubňu. Ťažko sa jej na neho pozeralo, pretože hoci ho zažila už v každej nálade a každom zúboženom stave, nikdy ho nevidela tak veľmi zdeptaného. Prechádzal sa po obývačke, ktorú osvetľovalo len tlmené svetlo lampy na čítanie. Oheň v krbe dávno vyhorel, za sklom ostal len sivý popol a pár uhlíkov a izba tak bola chladnejšia než zvyčajne. 

„Čo je?“ zavrčal. „Potrebujem sa upokojiť.“ A odpil si ďalších pár dúškov. „

Ja ti nič nezazlievam,“ zodvihla Indigo ruky v obrane. „Ale patrilo by sa ponúknuť hosťa, či nie?“ vyčarila malý nevinný úsmev a James sa uškrnul. 

„Takmer som zabudol ako veľmi miluješ whisky.“ 

Ako Indigo kráčala k nemu, rozpúšťala si pevný vrkoč a nechala si vlasy zasa voľne padať na plecia. „Milujem zabudnutie,“ opravila ho ako mu násilne vytrhla z ruky fľašu. „A toto,“ pousmiala sa, „je veľmi dobrý a chutný spôsob ako zabudnúť.“ Odpila si snáď rovnaké množstvo ako predtým on a zvlnila pery v spokojnom úsmeve. „Idem spať,“ vyhlásila a otočila sa Jamesovi chrbtom odhodlaná vojsť do akejkoľvek hosťovskej izby. 

Nechcela byť v blízkosti opitého Jamesa, pretože opitý James bol snáď ešte lepší ako triezvy. Alebo aspoň býval, v minulosti. Kedysi dávno ležala dopitá fľaša whisky niekde pod gaučom a oni dvaja na seba bezcieľne zazerali. Taký scenár mohol mať mnoho koncov. Buď vybuchli do nekontrolovateľného smiechu a smiali sa pokým obaja nezaspali na podlahe svojho vždy neuprataného bytu. James tiež mohol Indigo pevne chytiť okolo pliec a začať ju bez zmyslov bozkávať, akoby to bolo naposledy čo má príležitosť. Na konci by tiež skončili na podlahe. No a občas, občas sa začali z ničoho nič surovo mlátiť. Tak nepríjemne, že na druhý deň sa obaja prebudili s množstvom modrín a škrabancov po celom tele. Ktorý z tých scenárov bol najlepší, to sa Indigo nikdy nevedela rozhodnúť. 

Ale keď tam vtedy, po toľkom čase znovu stála pred Jamesom a jediným múrom bola stále skoro plná bronzová fľaša, myslela na to, že nič z toho čo zvyklo byť by sa už nestalo. Chcela proste zmiznúť. Najradšej by bola doma s Mariou aj keby to znamenalo, že musí počúvať jej žvásty o módnom priemysle. 

„Teraz?“ vyhŕkol James prekvapene medzi náhlivými hltmi teraz už poloprázdnej fľaše whisky. 

„Je pol štvrtej ráno, Nasir. Nevidím nič nelogické na tom, že som unavená.“ 

„A to mám akože vypiť celé sám?“ V jeho jemne pripitej hlave sa rodili nápady ako ju donútiť ostať. A jeden bol hlúpejší ako ten druhý. 

„Pokračuj v tempe v ktorom si začal a do hodiny aj odpadneš,“ uškrnula sa Indigo, už zasa otočená k jeho tvári zahalenej v šere. 

„Nie, to neplánujem. Zajtra ideme tvrdo makať,“ a aby úplne spochybnil svoje vlastné slová, znovu si odpil. Pomaly sa došuchtal ku gauču a zvalil sa naň akoby to bol obláčik na letnej oblohe.

 „Tak to ti držím palce,“ nadvihla Indigo obočie a už skutočne zabočila do chodby. 

Vybrala si izbu najďalej od Jamesovej, potme sa vyzliekla z čiernych upnutých handier a iba v spodnom prádle sa hodila do mäkkej, no studenej postele. Zaspala hneď, schúlená do klbka aby sa zohrievala vlastným telom a s nepokojným výrazom v tvári. Často trhala bledými žilnatými viečkami. Ktovie, aká nočná mora sa jej snívala po jej prvom výsluchu. Možno si predstavovala Edgarovu prosiacu tvár a jeho hlas prelomený na polovicu a jeho posledné slová predtým než mu hlavu prevŕtala na milimeter presne mierená guľka. A možno len videla Jamesa s fľašou v ruke a zúboženým pohľadom, ako ju prosí aby neodchádzala a nenechávala ho samého. Možno skutočne nemala, nevedno.

James sedel na sedačke so skleným pohľadom a jediný znak toho, že ešte žije bol pravidelný pohyb ruky s takmer prázdnou fľašou k ústam. Pil tak rýchlo a nebezpečne aby zabudol na to, čo dnes urobil, ale nešlo to. Miesto zabudnutia sa mu myšlienky plietli do jednej veľkej pomotanej guče, ktorú, nech sa snažil akokoľvek, nevedel rozmotať. 

Rhona ho bozkávala, akoby sa nič nezmenilo. Rhona ho ignorovala akoby bol všetko zničil. Rhona rozprávala s obeťou akoby bola na to stvorená. Edgar pohľadom prosil o život, ale on stlačil spúšť. Rhona vyzerala tak ustarostene. Rhona aj tak zasa odišla.

 Podchvíľou si prešiel prstami po perách, ale miesto jej ľadovej chute na nich cítil už len horký alkohol, ktorý mu celkom zničil zmýšľanie. A s kolotočom myšlienok v hlave a nakoniec úplne prázdnou fľašou v ruke aj zaspal. Vyzeral zraniteľne, a keby sa Indigo zobudila len o hodinku skôr videla by, že po jeho zarastenej tvári sa kotúľa stratená zblúdilá slza a hľadá si cestu až k brade z ktorej nakoniec padá a stráca v čiernom spotenom tričku. 

Indigo sa však zobudila až o deviatej. Lenivo rozlepila oči do ktorých jej okamžite udrelo nepríjemné biele svetlo. Ako vstávala, popukali jej všetky kĺby v tele a na rukách jej naskočila husia koža. V izbe bola neznesiteľná zima. Bosé nohy položila na chlpatý koberec a navliekla na seba oblečenie zo včera, pretože nič iné o sebou nemala. Nesnažila sa byť ticho keď sa náhlila do obývačky ukradnúť Jamesovi USB kľúč a kľúče od auta aby si tie smrteľne dôležité informácie pozrela v pokoji Marinho bytu. Ale keď videla v akom je James stave, premohla ju nečakaná a hlavne nechcená ľútosť.

 Ležal napoly zosunutý na zemi, nos mal červený ako sob Rudolf a ruky pokrútené v čudných uhloch. Hrudník sa mu pravidelne nadvihoval a zasa pomaly klesal. Nechrápal, len tichučko odfukoval. A keby sa Indigo skutočne pozerala poriadne, videla by aj lepkavú cestičku, ktorú po sebe zanechala tá jediná slza beznádeje. Lenže ona len nahlas zakričala jeho pravé meno a on sa s trhnutím zobudil, úplne zosunul z gauča a bolestivo pristál na zemi. Poriadne zažmurkal, až potom zaostril na strapatú Indigo a celkom jemne vyzerajúcu Indigo s tými jej smiešnymi okuliarmi, ktoré sa jej šmýkali z nosa. 

„Koľko je hodín?“ zívol a s ťažkosťami sa postavil z podlahy a poriadne sa povystieral. 

„Netuším,“ odpovedala popravde. „Ideme si pozrieť tie materiály?“

 „Preboha, nechaj ma sa zobudiť, Werterová,“ zamrmlal a pobral sa do kuchyne. 

Indigo sa teda posadila do mäkkého kresla a čakala kým sa aj s dvoma veľkými šálkami čiernej kávy vrátil a sadol si za čierny počítač, ktorý stál na stole pod oknom. Indigo sa postavila tesne za Jamesa a čakala, kým počítač na zapratom stole spojazdní.  Ten stôl bol plný akýchsi papierov, ktoré jediné v celom dome naznačovali, že James vôbec niekde pracoval. Väčšina z nich bola v azbuke, ale čo Indigo vedela prečítať hovorilo o jedinej veci. Heleninom úkryte. A ako si ich tak prebehla očami, zistila, že všetky tie texty napísala ona. 

Jamesovi to trvalo len pár minút a celú šálku kávy kým sa na monitore pred nimi nezjavil prvý skenovaný spis. Meno muža v stredných rokoch nepoznala a po prečítaní základných informácií zistili, že nepracuje pre Sídlo, ani pre nich. Takže nič seriózne dôležité. 

Postupne klikali, čítali si jeden spis za druhým a označovali, každý, ktorý by sa mohol do budúcna ešte hodiť. 

Trvalo to možno pol hodinu. James zalapal po dychu a Indigo sa musela pevne chytiť stoličky aby sa nezrútila na zem. 

Na monitore naskočilo meno Saul Werter. 

Nenašla som k tejto bezvýznamnej časti vhodný obrázok. Stačilo by jedno Fuck, ale nie je tam. Možno ani tie obrázky nechcú byť súčasťou mojich sračiek.