Každým kilometrom, ktorý prešli, sa
počasie akoby na povel zhoršovalo. Do čelného skla udieralo stále viac vločiek,
námraza sa lepila na karosériu ako lepidlo a keď sa odvážili skontrolovať
teplotu, zastavoval sa im rozum. V aute síce bolo príjemne teplo
a Indigo väčšinu cesty prespala, alebo sa aspoň tvárila, že spí, no vzduch
bol vydýchaný a poriadne dusný. James len občas utrúsil poznámku
o počasí, alebo vypustil nadávku keď ho zasa raz šmyklo na zľadovatenej
ceste, no inak ani jeden z nich nehovoril nič. Len sa ticho pomaly viezli,
pozorovali ako obloha tmavne a zasa sa pomaly, na krátky čas rozsvecuje
a obzerali sa za zablúdenými srnkami, ktoré vykúkali z lesov pri ceste.
No v skutočnosti nič z toho skutočne nevnímali. Obaja mali hlavu plnú
iných, dôležitejších vecí.
Indigo myslela na to, že ju len pár hodín, možno
dní, delí od dolapenia Helen Ativa. Jej najväčšia ambícia a výzva bola tak
blízko, až sa to zdalo nereálne. Na druhej strane však mala obavy, že niečo
nevyjde a z celých šiestich mesiacov ostanú len márna snaha
a chladné mrazivé spomienky na Moskvu. Sedela schúlená na vyhrievanom
sedadle a snažila sa rozmotať tú spleť nahnevaných, smutných, mätúcich
a víťazoslávnych myšlienok, ktorá sa jej usadila v hlave.
James pevne
držal volant a neúprosne pozeral na
zasneženú a zľadovatenú cestu pred sebou. No od skutočne
podstatných myšlienok sa odpútal len vtedy, keď zbadal neodhrnutý závej alebo
blyštiaci sa ľad, na ktorom by sa mohol bez problémov korčuľovať. V skutočnosti
celý čas premýšľal nad tým, čo sa chystá urobiť.
Nasľubovali mu veľa. Všetko mu
odprisahali pri zdraví jeho aj Oliverovom. No James, napriek tomu, že tomu
všetko nasvedčovalo, nebol hlupák. Vedel, že sľuby sú možno len prázdne slová.
Niečo mu našepkávalo, že je to všetko len klamstvo, ktoré podpísal
trasľavou pravačkou so zbraňou priloženou k hlave. Celý čas bol on šéf.
Celého ruského Spoločenstva. Znelo to až priveľmi rozprávkovo na to, aby to
bola pravda. Jasné, Spoločenstvo stálo za prd. Jeho súčasťou boli odpadlíci,
nováčikovia a neschopnú lúzri. Oliver Audrey naozaj nemal veľké nároky na
zamestnancov. Jamesovi to bolo jedno. James potreboval vypadnúť z Írska. Oliver
mu to umožnil a sľúbil mu, a tomu sľubu vtedy veril, že Rhonu bude
môcť zobrať so sebou. Predsa len, Rhona niesla priezvisko Werterová. Každý chce
mať svoj vlastný werterovský kvietok. A Oliver, keďže dobre vedel, že
Saul, tá schopná dvojička z páriku, nikdy Sídlo neopustí, sa uspokojil s Rhonou.
Tou, ktorú všetci podceňovali a schuti sa na nej smiali. Za chrbtom. Lebo
aj napriek tomu, že jej rodičia ju podceňovali najviac zo všetkých, nikto ich
nechcel uraziť. A tak bola Rhona čoskoro v Rusku. Bledá, nahnevaná na
celý svet, neúprosná a ambiciózna. James bol rád, že ju má konečne po
blízku. Až kým nenasadli do toho sprostého auta a on ju neviezol priamo do
centra porušených sľubov, zničených nádejí a hazardnej neistoty. V obývaných
častiach v blízkosti Moskvy rozmýšľal, či ju nevysadí a nepôjde ďalej
sám. Ale ona si myslela, že idú priamo po Helen. Zlomilo by jej srdce, že ju
nevezme s ním. A spolu so srdcom by sa zlomila aj tá štipka nádeje,
ktorú James prechovával v dôvere, že sa jedného dňa prestanú hádať. Tak sa
pomaly viezli na istý podvod. Spolu, a pritom každý sám. Vo vlastných
myšlienkach, vo vlastnom presvedčení o pravde, s krátkou nejasnou
spomienkou na pamätnú chladnú noc, keď Rhona nad sebou stratila kontrolu. James
si potichu často prial, aby sa prestala kontrolovať zasa.
„Ako ďaleko na sever to vlastne ideme?“ spýtala sa Indigo
potichu po dlhých hodinách mlčania.
„Priďaleko,“ odpovedal James úsečne,
prekvapený, že Indigo vôbec niečo povedala.
„Tak vďaka. Ty vždy tak pekne
poinformuješ,“ zavrčala Indigo ironicky.
„Skrátka to je jedno kam ideme. Buď
rada, že vôbec ideš,“ odsekol.
„Jasné. Načo by som aj vlastne šla dokončiť
robotu, ktorú som začala? Keď nabudúce zastavíme, pokloním sa ti, Doyle.“
James
prudko zabrzdil a vyskočil z auta ako laň. Interiér okamžite zaplnila
štipľavá zima. Vonku muselo byť najmenej mínus pätnásť. Indigo sa chvatne
zababušila do tretieho svetra a vyskočila za ním. James sa jej nahnevane a bez
prestávky pozeral do očí keď pred ním stála, namosúrená s rukami pritisnutými
k telu. Strašná zima bola, strašná. Indigo si zastrčila jednu ruku za
chrbát a hlboko sa uklonila. Nos sa jej skoro dotýkal čerstvého snehu.
James sa schuti uškrnul. Zbožňoval, keď bola tak strašne sarkastická.
Ani si
nestihol všimnúť, kedy sa Indigo vzpriamila a na líce mu už padla dobre
mierená a boľavá facka.
„Ty potvora!“ zavrčal a chvatne jej zakrútil ruky za
chrbát a ladne ju postrčil do snehu. Keď sa Indigo vyhrabala zo záveja,
vlasy už nemala čierne, ale blond a miesto rias jej nad očami svietili
snehové vločky. Nenávistne na Jamesa zazrela a nemilosrdne ho podkopla. Keď
sa zatackal, s úsmevom ho kopla a on chrbtom zletel do najväčšieho
záveja. Na rozdiel od nej mal len jeden sveter, a tak strávil pridlho
otriasaním sa a vyberaním snehu spoza krku. Nestihol jej to vrátiť a už
zasa letel dolu. Tentoraz však Indigo nabrala plnú náruč snehu a hodila mu
ju do sčervenanej tváre.
„Kto je ti tu potvora?“ opýtala sa keď sa snažil
zhrnúť z tváre sneh.
„Ty! Ty malá werterovská zmija!“
Indigo si s nevôľou kľakla vedľa neho a potiahla ho za vlasy, takže skoro celú hlavu mal ponorenú v snehu.
„To odvoláš, Nasir Doyle!“
„Nikdy, Werterová!“
„Uvidíme,“ vyhlásila. Kľakla si
mu na hruď. James zastonal pod jej váhou a snažil sa lapiť dych, ale
Indigo nepopustila ani keď videla, že mu to nejde. Len mu do tváre nahádzala
ďalšie kôpky snehu.
Až keď už skutočne nemal ako dýchať, sadla si na neho
obkročmo a pustila mu vlasy. Ruku, ktorou ich držala pod snehom si už
necítila. J
ames sa zúfalo nadvihol a zhlboka dýchal s pohľadom zapichnutým
do jej kamennej tváre. V očiach sa jej zračila chorá radosť z toho,
že tu leží pod ňou a ona má prevahu. V tej metelici stratila
okuliare. Očividne však vedela mieriť aj poloslepá.
„Werterovský kvietok?“
skúsil James zmierlivo. Indigo sa ho znovu pokúsila zhodiť, ale tentoraz už
nespadol. Chytil jej ruku položenú na jeho hrudi.
„Už by aj stačilo, Indigo.“ Dal dôraz na jej obľúbené meno
a ona sa rýchlosťou blesku postavila a otočila sa mu chrbtom.
„Nájdi
mi okuliare, Doyle,“ dodala chladne a zavrela sa v aute.
To dievča je šialené, pomyslel si vtedy James. Pustil sa do
prehrabávania snehu a neprestal ani keď už mal prsty tak červené, že si
bol takmer istý amputáciou. Spokojný bol až keď vylovil čierne okuliare, celé
od snehu, rovnako ako ich majiteľka, ktorá sedela v aute. Radostne jej
nimi zamával pred nosom a ona sa popod nos nenápadne usmiala. Šialené.
Šialene perfektné, napadlo ho.
Nový rok. Rozhodla som sa znovu písať. Urobiť písanie tým, čo iní nazývajú zmyslom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára