Stránky

streda 22. júla 2015

Indigo 14.

Tri hodiny ráno podľa Jamesovej palubnej dosky. Hlboká noc.

 Hmla sadla na krajinu ako sa červený rúž vždy otiera o nesprávne pery. Náhle, nečakane a zrazu cez ňu nebolo vidieť na krok. Bola nepriechodná. Naokolo nebolo žiadne miesto kde by mohli  James a Indigo pokojne stráviť noc. 
Indigo na sedačke vedľa neho konečne zadriemala. Spala tak pokojne, že sa neodvážil na ňu siahnuť. Nedokázal to. Už dávno ju nevidel tak spokojne skrútenú v klbku, bez trhania, bez skrútených pier. Ako neviniatko. Tak ležala. A hustá hmla obklopovala auto tak úporne a drzo, že James musel zastaviť aj napriek neskonalej túžbe byť už ráno konečne v cieli. Stratia nanajvýš pár hodín, povedal si. 
Odomkol auto, na malý moment otvoril dvere a vyliezol von do ukrutnej zimy. Trošku sa pošmykol na zradnom ľade, niekde na absolútnom severe Ruska. V strede decembra ani nič iné nemohol čakať. S tichou nadávkou na perách zasa nastúpil a potichu sa hodil na zadnú sedačku. 
„James, ty chuj,“ zamrmlala Indigo ticho zo spánku, obrátila sa na druhý bok a pritiahla si ruky bližšie k telu. A James sa len vyčerpane zasmial, napravil sa do čo najmenej bolestivej polohy a snažil sa spať. Sám. Aj keď bola zima. Aj keď Indigo mal poruke. Sám. Vždy len sám.

O piatej sa Indigo prudko strhla zo spánku, vystrela sa, pochopila, že to nie je dobrý nápad a bolestne sykla. 
„Je tu zima, Doyle,“ zazívala popritom ako si preťahovala dolámaný chrbát. James síce mal auto veľmi pohodlné na sedenie ale spať sa tam nedalo. Aspoň nie tak, aby to človek na druhý deň neľutoval. 
James jej neodpovedal. Zaostrila preto na zadné sedadlo a uvidela ho na smrť vyčerpaného spať. Proti svojej vôli sa pousmiala, vytiahla spod sedačky sveter a vybehla von do tej neskutočnej zimy. Potrebovala sa nadýchať čerstvého ľadového vzduchu a trošku sa natiahnuť. Nehľadiac na to, že bola tma a tajga navôkol na ňu vrhala zlovestné tiene. Vo vrstvách pletených svetrov nečakane našla popučenú cigaretu. Ktovie, ako dlho sa tam skrývala a čakala na správnu príležitosť dať majiteľke privilégium si ju zapáliť. Indigo ešte raz rýchlo otvorila dvere auta a zo skrinky pri jej sedadle vytiahla zapaľovač. James ho tam vždy mal. Prehodila si dlhé čierne vlasy na jedno plece, trošku sa predklonila a zapálila si svoju prvú cigaretu po rokoch. Ani nevedela ako na ňu mala chuť, kým do seba nepotiahla prvý šluk a do celého tela jej neprenikol ten neprekonateľný pocit. Vyfúkla dym, ktorý sa v hmle a tme okamžite stratil. Zmiešal sa s ostatnými ingredienciami noci akoby k nim odjakživa patril. A možno aj patril. Ktovie. V ten moment ju to veľmi netrápilo. V ten moment sa jej zdalo, že stačí natiahnuť ruku a všetko bude v poriadku. S Jamesom budú zasa prinajmenšom priatelia. Jej rodina ju prijme späť. Saul bude zasa jej chápavé dvojča, nie jej súper a nepriateľ.  V ten moment stačilo zastrčiť horiacu cigaretu medzi zuby a natiahnuť ruku. Inokedy, keď natiahla ruku, cítila len chlad. Teraz, nevedno prečo, na neznámom mieste v katastrofálnom počasí pocítila iskierku nádeje. A možno to bola len cigareta. Aj predčasná smrť je pre niekoho istá forma nádeje.
Jej jediná cigareta pomaly prudko zhasla keď ju hodila do snehu. Indigo by veľmi chcela mať ešte zopár podobných, ale také šťastie nemala. Jej svetre už neskrývali žiadne ďalšie prekvapenia. A tak, trochu dezorientovaná otvorila dvere v zadnej strane auta a ľahla si na Jamesa, ktorý ticho zastonal, zošmykol sa zo sedačky a až v poslednej chvíli sa stihol zachytiť a nespadol. Vtedy už Indigo spokojne ležala otočená tvárou k nemu s jemným úsmevom na perách. Všetky jej nekonečné vrstvy svetrov smrdeli dymom. Už aj zabudol, že zvykla fajčiť. Vyhrabal sa k nej hore a ona mu ľadovú ruku omotala okolo krku. Bol by ju odstrčil, tak strašne pálila. Keby to všetko nebolo tak nereálne krásne. Indigo k nemu zapadla ako chýbajúci kus. Aj keď sa na tú trápnu malú sedačku ledva zmestili. Aj keď to zrejme urobila len preto, že jej bola zima a krútila sa jej hlava. Stále v nich bolo niečo z tých dvoch ľudí, ktorí chceli byť jeden.

Deväť hodín ráno. Hmla ustúpila. Cez mračná bolo vidieť aj kúsok bledého slnka. James už zasa sedel za volantom odhodlaný do dvoch hodín dôjsť do cieľa. Vedel, čo ho čaká. Vedel o čo príde. A aj napriek tomu šiel tak strašne rýchlo. Chcel to mať za sebou. Takéto podrazy nie je schopný prevádzkovať veľmi často. 
Indigo stále spala. No už dávno nie tak pokojne ako nadránom. Aj tak ju nechcel budiť. Zrejme to boli posledné pokojné hodiny spánku, ktoré za svoj život dostane. 
A tak James len šiel ďalej, raz dotankoval na pofidérnej benzínovej pumpe kde jediným človekom bola bezzubá hluchá starena. Ani sa nečudoval, že Hell považovala tento úkryt za nepriestrelný. Nuž, ani nepriestrelná vesta nezachráni všetko, pomysel si a ešte viac pridal plyn.

„Zobuď sa, Werterová,“ povedal James nahlas.
 Indigo sa natiahla a zamravčala pri zvuku toho hlasu. „Už sme tam?“ opýtala sa ospalo a naivne. 
„Už,“ odpovedal James pevne. 
V tom momente Indigo ožila. Prudko sa zodvihla zo sedačky a zhodila zo seba zásobu svetrov a všetky ich šmarila na zem. James spýtavo nadvihol obočie. 
„Nemôžem predsa chodiť po jej úkryte ako gigantický marshmallow,“ vysvetlila Indigo.
 James sa uškrnul. „Jasné, že nie. Jasné.“ 
Odstavil auto kúsok v lese a vyskočil obratne von. Indigo vybehla za ním, počkala, kým otvorí kufor a zo svojej tašky povyberala všetko, čo potrebovala. Čisté čierne nohavice, čiernu hrubú bundu a po rozbalení posledného nepoužitého svetra aj otcovu zbraň. 
James obdivne zapískal. „Vždy pripravená, Werterová.“ 
„Sklapni,“ zahriakla ho chladne a odišla sa do auta chvatne prezliecť. Dýku z chrbta si premiestnila za opasok a na jej miesto zavesila inú, menej obľúbenú. Zbraň zastrčila z druhej strany, bundu si zapla až po krk a dlhé vlasy si zviazala do prísneho vrkoča. Pomedzi všetky tie čierne handry jej trčali len modré oči, ktoré horeli vzrušením. Vychystaná vyšla von kde ju čakal James nahodený v ľahkom obleku v ktorom sa aj celý čas viezol. Musel mrznúť. 
„Teplo ti je?“ podpichla ho Indigo. 
„Nie,“ zavrčal. „Ale raz som vlamač, takže nebudem nič na sebe meniť,“ odvrkol. Bez slova zamkol auto a vykročil smerom k lesu.



 Dávam tomu tak dve časti a konečne budem písať Indigo, ktorú mám fakt rada. 
Alebo aj nie. 


1 komentár:

  1. this is it, what i need... my drug, my life... aj som zabudla, ako veľmi to potrebujem k životu, kým si mi zas kúsoček nedala ochutnať... :3

    OdpovedaťOdstrániť