Indigo II. (prológ)

Keď Ellinor Hansenová kráčala nocou, nejednému by sa mohlo zdať, že svet je zrazu o niečo bledší.

Bolo to zvláštne, no ako kráčala, kládla jednu dlhú nohu pred druhú, temnota naokolo akoby ustupovala a ak na oblohe boli mraky, aj tie postupne odplávali a vytvorili tak nad ňou nekonečne nádhernú scenériu. Všetko zlé sa vždy držalo za ňou ako verný tieň. A hoci si to len málokedy všimla, vždy to tam bolo. Zloba. Aj samotná Noc sa na Ellinor pozerala s láskou. Len keď zúrila búrka, Noc jej prikázala aby zosilnela. Pretože Ellinor milovala búrky. S obdivom počúvala to nekonečné ticho pred nimi, ani nedýchala aby ho neprerušila. A keď konečne začalo pršať, nastavila dlaň a dážď jej jemne a bez predsudkov hladkal horúcu kožu. Závidela bleskom ich silu a nespútanosť, ich odhodlanie strieľať až kým niečo nerozbijú. Hromy jej naháňali strach. Otriasali svetom, lámali vzácne ticho. Ich dunenie často znelo ako obdivný potlesk blesku, ktorý udrel pred nimi. Ona sama často tlieskala búrke, ktorá sa z času na čas prehnala jej pochmúrnym nočným životom.

Keby sa Ellinor opýtali, aká je Noc, povedala by všetko. Opísala by kontrastné tiene a svetlá pouličných lámp, vynadala by každému, kto by sa opovážil tvrdiť, že Noc je čierna a rozplývala by sa nad meniacimi sa odtieňmi oblohy v priebehu tých pár hodín, ktoré tak nesmierne milovala. 

No aj napriek tomu nebola Ellinor osobou, ktorá poznala Noc najlepšie zo všetkých. Mnoho ľudí poznalo jej skryté vášne, zblúdilé myšlienky a všetky tiene úplne do detailu. Mnoho ľudí milovalo Noc. Ellinor ju však len obdivovala. Bola pre ňu niečo ako absurdná nevlastná sestra. V istom slova zmysle by sa dalo povedať, že jedného dňa sa stanú jedným sa tým istým. Indigovou zbierkou bolesti a tajomstva. Jedného dňa, no zatiaľ ešte nie. Nateraz bola Ellinor pre Noc len akousi neodmysliteľnou súčasťou. Jej svetlou stránkou, jej dušou. Ak by Noc mala niekedy depresiu z vlastného pesimizmu, Ellinor by bola jej psychologičkou.

Keby sa bežného okoloidúceho spýtali aká je Ellinor, dokázali by jej opis zhrnúť do jediného slova. Pravdepodobne by povedali, že je nádherná. Že jej zvlnené blond vlasy jej objímajú plecia, chrbát aj pás. Že jej inteligentné sivé oči si každého premeriavajú s dávkou nežnosti a miloty. Že pery má vždy zvlnené v jemnom vľúdnom úsmeve. Povedali by, že na jej tvári niet jedinej chybičky. A keby sa opýtali na jej prejav, okoloidúci by povedal, že Ellinor vždy kráča nadriadene ako kráľovná, no jej poddaní aj tak necítia strach.  Že jej hlas roztopí aj srdce najväčšieho zloducha. Povedal by, že Ellinor je zrejme jediná svojho druhu. No v tom momente by sa už trpko uškŕňal. „Bola by dokonalá,“ povedal by. „Nebyť tej kože.“ A presne kvôli tomu jedinému detailu by nikto nevystihol jej opis presnejšie ako samotná Noc.

„Ellinor vždy kráča pomaly. Neponáhľa sa, neuteká, nenaháňa tmavý úspech ani špinavú úctu. Kráča svetom, ktorý už dávno videla štýlom, akoby ju ešte vždy fascinoval. No neobzerá sa. Nezaujímajú ju ulice, poštové schránky, zatiahnuté okná ani bary s vyzývavými neónmi. Nezaujíma ju vôbec nič hmotné. Miesto toho občas rozhodí ruky do vzduchu, pretože sa snaží chytiť duchov. Smeje sa do vetra, ktorý sa práve prehnal okolo, pretože presne ten istý vietor bol pred pár sekundami inde. Zachytil sa do rozrastených konárov  a pohladil smutný tulipán. Ellinor nenaháňa motýle kvôli ich krídlam, ale ich voľnosti. Z duše neznáša tie farebné. Miluje tie čierne. Pretože čierna farba v sebe skrýva viac pestrosti ako ktorákoľvek dúha. Ellinor nie je ani šťastná ani smutná. Je vyrovnaná. Berie svet taký, aký je. Vie veľmi dobre, že nie každú noc sa jej čierny motýľ dá chytiť. Vie však aj to, že jedného dňa priletí. Nechce veľa. Chce len to, na čo má nárok. Nevyvoláva vojny a nebojuje v tých, ktoré už sú. Nesmeje sa. Neplače. Len kráča. Každú noc inam, iným smerom, rovnakým tempom a štýlom. Vyzerá však, že niečo hľadá. Možno je to však len bledá nevinnosť v tmavom indigu.

Noc by dodala ešte jednu podstatnú myšlienku. „Nechápem ju.“ A tá čierna nerestnica by tentoraz vôbec neklamala. Pretože cez to ako veľmi dobre ju vystihla nemala najmenšiu šancu ju chápať. Pretože ju nikdy nevidela zblízka.

Ellinor nemilovala Noc len tak pre nič za nič. Hoci obdivovala vášeň a intimitu v nej, milovala ju hlavne pre jej anonymitu. Do Noci sa mohla schovať lepšie ako do matkinej náruče. Do Noci sa mohla poobliekať a stať sa úplne obyčajnou. Alebo aspoň takou obyčajnou, akou mohla byť keď bola jediným exemplárom svojho druhu na svete. V Noci sa dalo schovať.

Hviezdy, ktoré svietili v noci boli na nebi presne z toho dôvodu prečo boli na Ellinorinej nádhernej tvári tie bledé sivé oči. Jedného dňa, a to vedela Ellinor na sto percent, bude presne taká tmavá ako Noc sama. A vtedy bude potrebovať hviezdy, ktoré jej rozžiaria tvár. V tom bol ten jediný Ellinorin problém. Indigo. Odtieň, ku ktorému smerovala odkedy sa na jej rukách objavili prvé kryštáliky. Najskôr bola len biela. Potom ako sneh. Potom dlho ako ľad. A jedného dňa bude indigová. A s Nocou sa stanú sestrami.  

Nemáte chuť ju proste milovať? 

Zoe