Indigo II. (1.)

Ellinor mala obrovskú chuť si zhnusene odpľuť keď videla špinavé ulice Bruselu. 

Neštvali ju turisti, na tých si už zvykla. Ani ponáhľajúci sa úradníci ju nevedeli vytočiť. Dokonca ani keď ju jeden zhodil v zhone na zem a odišiel bez ospravedlnenia sa veľmi nenahnevala. 

Nie. Ľudia za to nemohli. Bolo to otrasné mesto samotné. Chodníky akoby neboli stavané okolo budov, ale budovy cez chodníky. Usporiadanie ulíc jej nedávalo žiaden zmysel, každú chvíľu sa stratila. Architektúra sama o sebe sa jej nepáčila, videla stokrát krajšie budovy, fontány aj námestia. Aj počasie bolo pod psa. Hmla sa vznášala nad mestom ako uškŕňajúci sa opar a mýlila ju v orientácií ešte viac. A z hmly jemne mrholilo. Jemne, no predsa sa jej blond vlasy začali vlniť a strapatiť.

 Cestu do školy snáď nikdy nenávidela viac. Za celé dva týždne čo tam chodila, nikdy neprišla na hodinu na čas. Prvých pár dní jej to tolerovali, na štvrtý jej navrhli školský autobus a keď sa aj v pondelok zasa ukázala neskoro, vytiahli z lavice prvého chudáka, ktorý sa priznal, že býval po ceste a donútili ju ísť s ním domov aby jej ukázal cestu. Ellinor len mlčky prikývla a nadvihla obočie. Tá cesta domov bola skutočne záživná. Jej sprievodca sa ani nepredstavil, a hoci sa veľmi snažil byť nenápadný, stále len kútikom oka švihal na jej voľne visiace prsty. Stále vyzerali akoby ich pokrývala januárová námraza, jemne domodra, ozdobené jednoduchým špirálovitým ornamentom. 

„Nie je ti zima?“ opýtal sa nakoniec nedôverčivo. 

„Nie,“ odvrkla Ellinor podráždene. Neznášala ľudí, ktorí jej chorobu vypichovali bez toho aby sa vôbec predstavili. 

„Vyzerá to tak,“ dodal jej sprievodca ospravedlňujúco a prekročil vrece na odpadky.

 Ellinor už nepovedala ani slovo. Neobťažovala sa mu vysvetliť, že jej telesná teplota je ešte vyššia než jeho, že jej takmer nikdy nie je zima a už vôbec nedodala výčitku, že nenávidí komentovanie jej choroby. Zvyšok cesty teda šli mlčky, ďaleko od seba, obaja zahĺbení vo svojich myšlienkach. Ellinor ho slepo nasledovala až kým nezbadala učupený dom s malou predzáhradkou. Bez pozdravu sa odpojila a novučičkým kľúčom odomkla ten starý tehlový dom. Už sa naučila obchádzať komín z banánových krabíc, ktoré jej mama zabudla označiť, preto ich radšej ani neotvárali. Ich byt v Ríme bol podstatne väčší ako táto škatuľa, polovicu vecí ani nevybaľovali. 

Hneď vo dverách zacítila výraznú vôňu obeda. Jej mama sa vždy po sťahovaní snažila byť správnou matkou. Varila a žehlila každý deň, podľa možnosti bol v dome vždy poriadok a v jej izbe sa každý deň objavila nejaká iná bylina. S iným liečivým účinkom, inou vôňou (často smradom) a inou farbou. Mamu to vždy po dvoch mesiacoch prešlo a Ellinor sa už nad tým nepozastavovala. Bolo fajn mať občas tak snaživú matku. A obedom tiež neopovrhla. Vošla do stiesnenej kuchyne, zhodila na zem ruksak a sadla si za obitý drevený stôl. 

„Si tu skoro,“ poznamenala mama po krátkom pohľade na hodiny s obrázkom macka puf. 

„V škole mi našli sprievodcu, aby som už nemeškala,“ vysvetlila Ellinor sucho. 

„To je milé,“ nadchla sa jej matka. „

Ani sa nepredstavil a už sa ma pýtal na kožu,“ precedila Ellinor skrz zuby a vystrela sa na stoličke. 

„Kriste, Ellinor, nemôžeš odsudzovať ľudí za to, že ich to na tebe prvé upúta!“ karhala ju. 

„Iste. A oni ma môžu odsudzovať za to, že som mala to šťastie a narodila som sa modrá,“ odfrkla. 

„Narodila si sa biela. Biela a bez vlasov. A ešte stále nie si modrá. Možno ani nebudeš.“ Postavila pred ňu tanier s rizotom a sadla si oproti. Stolička zavŕzgala o drevené parkety keď sa prisunula k stolu. 

Ellinor znechutene zodvihla vidličku. Už ani nebola hladná. „Babka bola indigová,“ pokračovala vo svojej trpkej obhajobe. 

„Keď mala sedemdesiatšesť rokov. Ty máš sedemnásť. Nie je to až taká strašná choroba, máš pred sebou celý život. A už ma skutočne nebaví táto tvoja sebaľútosť.“ Očividne skončila a vložila si do úst prvé sústo svojho kuracieho rizota. Ellinor sa bez ďalšieho slova postavila od stola a nechala za sebou len plný tanier.

Jej mama bola vysoká, chudá, blonďavá a tak trochu hippie. No hlavne- bola zdravá. Chodila si po svete v tých voľných handrách a alabastrovou pokožkou, nestarala sa o okoloidúcich a mohlo by sa zdať, že občas žije vo svojom vlastnom svete. V takom, v ktorom nikdy nemala dieťa- žiadnu chorú dcéru, žiadneho gaunera za manžela a mala svoj obchod s ezoterickými haraburdami. Ellinor sa občas cítila ako prekliatie, ktoré jej mamu postihlo. Neznášala sa za to, ale to bola len čerešnička na torte. Neznášala sa za množstvo vecí. V prvom rade za to ako otrasne niesla svoje postihnutie. Nikdy sa nezmierila s tým, že ľudia po nej zvedavo pokukujú a šepkajú si.

Vždy sa len pozerala do zeme, modré prsty mala zatnuté v päsť a do tváre si stiahla kapucňu. V meste tak chladnom ako bol Brusel vlastne ani nevyzerala podozrivo. 

Školu niesla ešte ťažšie. V nižších ročníkoch boli deti strašné. Mali veľkú fantáziu. Na prezývky aj na výsmech. V každom novom meste dostala novú prezývku. Pomaly sa to stalo zvykom. Na strednej dávala deckám jasne najavo, že nemá záujem o ich pozornosť, ich vľúdne privítania ani pokusy sa skamarátiť. A oni jej dali pokoj. Občas niekto utrúsil poznámku na margo jej prízvuku alebo neschopnosti používať ich rodný jazyk, ale to ju vôbec neurážalo tak ako keby jej hľadeli do tváre a videli v nej príšeru. 

Dni vždy prežívala len ako nútené zlo. No v noci...v noci sa menila na kráľovnú. Na kráľovnú ktorej na chrbát padali žiarivé vlasy a ktorá s istotou kráčala po uliciach, ktoré jej cez deň nedávali zmysel. Nikdy nebola sebavedomejšia ako keď jej tvár zahaľoval okrem tmy aj rúšok tajomstva. 

Zo spomienok rada vyťahovala Lisabon. V ňom sa v noci obíjala vlna o vlnu, nerušene a nespútane, pretože vlny sa v noci mohli biť koľko chceli a nikto sa ich nesnažil zastaviť. 

Občas si spomenula aj na Frankfurt či Londýn, pretože aj tie mali niečo do seba. Betónové veľkomestá, v ktorých jej nad hlavou vždy vrčali lietadlá agresívne smerujúce do sveta. 

Nikdy nepremýšľala nad Oslom, hoci to bolo jej rodisko. Mama ju odtiaľ odtiahla len čo prišla prvá pozvánka od lekárov, ktorí sa na ňu chceli pozrieť. Mala vtedy ledva sedem rokov, nechodila na nočné prechádzky, a hoci každý v Nórsku bol biely ako stena, ona bola vždy najbledšia. Vždy vyzerala, že omdlieva a v lícach nikdy nemala ani štipku červene. Odchod z domova ju ani veľmi nebolel. Naivne si myslela, že v novej krajine to bude lepšie, no kruto sa mýlila. Ak medzi Nórmi bola bledá, tak v Londýna bola ako chodiaca krieda. Aj Angličania boli bieli. No v jej školskej triede bol jeden jediný ryšavý Angličan, ostatní boli Arabi, Turci a černosi. A keď sa jej biela koža začala pomaly pretavovať do sivého snehu a lekári prišli na to, že vlastne vôbec nemajú riešenie na jej problém, mama zbalila kufre a šli zasa ďalej. 

Celý život to boli len sťahovania, nemocnice, občasné experimenty a následný nahnevaný a sklamaný odchod. A ona bola len ďalší kufor na ktorý niekto zabudol napísať Krehké.

Ellinor sa v myšlienkach našla vo svojej vlastnej izbe až keď už cez okno neprúdilo dnu otravné svetlo. Všade bola tma, taká hustá, že nevidela ani obrysy nábytku. Potichu a spokojne sa postavila z neodostlanej postele a prekĺzla von. Ďalšia noc, ďalšia prechádzka, ďalšie myšlienky. Možno sa na tomto rande už skutočne zamiluje. 

Sľubujem, že už to bude lepšie. 

Zoe

(v posledne dobe podozrivo šťastná)