Indigo II. (3.)

O pár desiatok minút, po pár dohadovaniach a jednej facke sa ocitli v zafajčenom bare kdesi v podzemí kde cez okná bolo vidieť len zablatené topánky náhodných chodcov.

Škaredý zlý večer, pomyslela si Ellinor a zahemžila sa na tesnom popraskanom koženom gauči. 

Sedela medzi dievčaťom, ktoré sa snažilo odtiahnuť (zo školy si jemne pamätala len to, že je hlúpa) a medzi chalanom, ktorý sa očividne zaujímal len o uhladenosť svojej ofiny. Mala chuť vybehnúť von do začínajúceho dažďa. Bez slova a bez rozlúčky, tichučko ticho, len aby nevzbudila pozornosť. Ale povedala si, že predsa nemôže byť tak naničhodným zbabelcom navždy. Musí sa aspoň pokúsiť byť normálnou. Strelila pohľadom po Samuelovi, no ten venoval priveľa pozornosti nízkej dievčine s gaštanovými vlasmi. Zo všetkých tam vyzerala najviac dôveryhodne. Nebola namaľovaná a miesto minisukne mala len roztrhané rifle. Možno vôbec nie naschvál, pôsobili dosť obnosene. Skoro ako jej úbohá bunda, ktorá akosi prestávala hriať. Ak by sa mala s niekým rozprávať, zrejme by si vybrala ju. Nechcela však Samuela rušiť. Mohla by ho nahnevať. 

Zhlboka sa nadýchla a naklonila sa k dievčaťu vedľa. Už chcela aj niečo povedať keď ju zrazu napadlo, že...nemá čo. Nadýchla sa teda znova 

„Čo si...“ začala no nikto jej nevenoval pozornosť. „Čo si plánujete objednať?“ snažila sa vyčariť aj úsmev, no miesto toho len odhalila pár bielych zubov. Štyri zmaľované maškarády na ňu najskôr krivo pozreli. Akoby neverili, že vie vôbec rozprávať. „

To je predsa úplne jedno nie?“ vyhlásila jedna z nich napokon a ďalšia sa posmešne zachechtala. 

Ellinor zvedavo naklonila hlavu. Blond vlasy spadli na plecia tej, čo sedela vedľa a ona na ne nevraživo fľochla. „Prečo?“

 „O chvíľu bude tma, pôjdeme sa niekam zašiť,“ vysvetlila otrávene. „Chápeš nie?“ uškrnula sa jedovato. Ellinor bývala v posratom Ríme, jasné, že chápala o čom hovorí. A pokiaľ myslela svojou poznámkou jazykovú bariéru, mala chuť jej odseknúť v štyroch jazykoch, ktoré ovládala. 

„Vieš, nič som vám neurobila,“ vyhlásila Ellinor pevne. „Nemusíš byť zo mňa otrávená.“ 

Jej oponentka prekvapene zaklipkala čierno namaľovanými očami. „Prepáč?“ Jej ospravedlnenie znelo viac ako ironická otázka, no Ellinor len mávla rukou a oprela sa do sedačky. Nasledujúcich pár minút si pripomínala, že nie je schopná sa socializovať do spoločenskej skupiny, ktorej najväčším problémom boli klebety. Nezabudla si aj prikázať, aby sa cestou do nejakej inej zašívarne pripojila k Samuelovi. Keď prišla čašníčka, objednala si minerálku a ticho sledovala ako sa ostatní rozprávajú, kričia a smejú. Ona bola ticho. Stále bojovala s myšlienkou rýchleho odchodu.

„Čo si tak ticho?“ opýtal sa náhle ofináč sediaci vedľa nej.  

Od načakanej otázky až nadskočila. „Nikto si ma nevšíma,“ rozhodila teatrálne rukami a snažila sa skutočne usmiať. 

„Občas máš taký pohľad, vieš. Že keby sme sa niečo opýtali tak nám odhryzneš hlavu alebo čo.“ Jeho úprimnosť ju zasa prekvapila. 

„Som aj jedovatá,“ uškrnula sa. „Omodreli by ste keby som vás uhryzla.“ 

Chalan otrávene pokrútil hlavou. „A teraz vážne. Samuel vravel, že si celkom fajn. Že občas sa usmievaš.“ 

„Milé od neho,“ zamrmlala a znovu na neho pozrela. Brunetka vedľa neho sa milo usmievala. 

„Ako si sa vlastne ocitla v tejto diere? Meste myslím, nie konkrétne pri nás,“ opýtal sa. Žeby konečne normálna otázka?! Neverila. „

Lekári majú o mňa záujem. Nová liečba, nové experimenty, novonadobudnutý optimizmus,“ pokrčila plecom. „Mala by som ti to vysvetliť. Na svete nie je nikto modrý. Len kreslení Šmolkovia. A ja. Po celom svete sa doktori handrkujú o to, kto ma dostane ďalší. Niektorí platia, niektorí prinášajú reálne riešenia. V Bruseli ponúkli riešenie. Tak sme tu prišli. Úprimne? Otrasné mesto, skutočne otrasné.“ Zrejme mala proste chuť niekomu povedať, že tu vôbec neprišla dobrovoľne. 

„Brusel je naprd, máš pravdu,“ zhodnotil ofináč. „Skutočne si...jediná?“ nechápal, neveril. Pousmiala sa. Nie výnimočná, nie vytŕčajúca. Proste jediný chybný kus. 

„Áno,“ odvetila pevne. 

„Nie si až tak iná, vieš,“ utrúsil po krátkej odmlke a pozrel jej na ruky, ktoré chladne obopínala modrastá inovať. Končeky prstov jej však pomaly začali odmŕzať. Miesto obrazcov sa na nich vytvárala tenká vrstva azúru. Ako more, uvedomila sa Ellinor po prvý raz. O chvíľu sa stane rozbúreným morom. 

„Budem to brať ako kompliment,“ navrhla. Všetci ostatní sa zberali von. Obliekali si bundy a nasadzovali čiapky. Ellinor sa potešila. Možno keď sa opije ona, alebo len oni všetko sa trošku uľahčí.

 V prvom rade si zohnala cigarety. Veľa cigariet. Samuel bol jej požiadavkou jemne zaskočený, no nakoniec sa vrátil z obchodu s dvoma krabičkami a nenápadným úsmevom. Ellinor poďakovala a spokojne si zapálila sledujúc ostatných ako zúfalo a nevediaco poťahujú, dievčatá, ktoré len vyfukovali dym a chalanov, ktorí sa už-už išli zadusiť. Patetická cháska. 

Zašili sa niekam na okraj mesta. Tiekla tam akási rieka, niekde v diaľke hučali autá a vlaky a cez zamračenú oblohu bolo občas vidno aj hviezdu. Nebola zima a hmla ustúpila. Ellinor bola už jemne pripitá (chalan čo v bare sedel vedľa nej jej ochotne podával fľašku po každom vlastnom glgu) a v podstate by všetko bolo ako v Ríme. Všetko sa podobalo. A zároveň bolo všetko úplne, úplne iné. Melancholický Brusel. Rieka akoby plakala od bolesti, stonala nad každým kameňom o ktorý sa obtrela. Vlaky pískali ako o život, dožadovali sa pozornosti a prosili o čo najrýchlejšiu záchranu. Hviezdy blikali ako majáky (kiež by ju tak mohli vykúpiť) a smiech tých cudzích sudcov okolo nej znel ako výkrik do prázdna. Výkrik do depresie. Možno to bola jeseň. A možno bol Brusel taký vždy.

Mala v ruke už asi šiestu cigaretu, dym sa jej krútil v kúdoloch až v žalúdku. Vedela, že jej bude zle ešte o dva dni. Nerušene však pokračovala ďalej. Sedela na múriku nad riekou, voda stále smutne žblnkala pod ňou. Konečne si dala dole kapucňu, vlasy jej padali na plecia, vlnili sa až pod pásom. V slabom svetle vzdialenej lampy bolo vidieť len jej tmavý dokonalý profil. Jemnú, no predsa výraznú sánku a trošku dohora vyhrnutý nos. Oranžový koniec dohrievajúcej cigarety sa jej odrážal v očiach. Prvý raz mali lesk. Žiaru spokojnosti. Vyrovnania. Každý pohľad, ktorý sa k nej zatúlal, musel na chvíľu spočinúť a do sýtosti si ju obzrieť. 

Vyzerala ako obraz. Scenéria, ktorá tam nepatrila. Stratené umelecké dielo pomaľované prírodou samotnou. Keby neboli opití, videli by to. Výnimočnosť, krásu, strúhali by poklony. Takto len videli dievča, čo nedávalo zmysel.  Bola ako mokrá cesta za slnečného dňa. Pozostatok dažďa, ktorý dávno odišiel. V padajúcich kvapkách očakávaná, pri slnečnom svite tak strašne neprirodzená. Bola spomienkou na tmu pri východe slnka. Bola tým posledným kúskom indiga čo ostal, keď sa svet prebudil do nového zúfalého rána. Bola prvou zapálenou hviezdou a posledným vyhasnutým snom. A aj napriek tomu strávila celý život v domnienke, že je len úbohým experimentom. A svet jej naivne  uveril.

Ako tam tak sedela, rozmýšľala nad tým či niekedy vôbec nájde niekoho kto ju pochopí. Nie tú príšernú modrú kliatbu, ale ju. Skutočnú. Bez farby. Jej pohľad na celý svet a na ľudí, ktorí ho okupujú a všetky myšlienky, ktoré jej behajú hlavou. Zdravé túžby a choré sny. Prehnité želania a svietiace vízie. Spomienky a zážitky. 

Pri siedmej cigarete sa trpko pousmiala a myslela si, že očakáva priveľa. High hopes. 

Pri ôsmej sa pokojne postavila a bez obzretia odkráčala preč. 

-Do you love her?

-Yes, I fucking do. 

Zoe x