Indigo II. (4)

Ich malý domček mal jedinú výhodu. Vždy, keď Ellinor neskoro v noci otvorila dvere, stačilo zodvihnúť hlavu a videla všetko, čo chcela vidieť. Indigo. Nekonečné pláne a dokonalé scenérie indiga. Zahaľovalo svet do čierneho kabáta a nútilo ju usmiať sa tak široko, ako jej prázdnota v duši dovoľovala. Hviezdy. Obrazce a schémy, zabudnuté príbehy a lásky nikdy nevyryté nožom, no len pohľadom. Svetlá a prázdne ulice, ticho, ktoré kričalo a ona samotná. Tmavá a pokojná, vyrovnaná a nezničiteľná. Najlepšia kamarátka Noci, najlepšia psychologička pod Mesiacom. Ellinor, ktorá jedného dňa bude indigová, no dnes kráčala stále pokrytá inovaťou, hoci ruky sa jej pomaly roztápali a prsty jej pokrývali pokojné vody azúrového oceánu. Na plátne by vyzerali majestátne. Na jej voľne spustených prstoch sa však len melancholicky hojdali do rytmu. Jej najobľúbenejší život.

Od nočného záťahu s jej podpriemernými spolužiakmi jej ešte ostalo pár cigariet. Pokrčenú krabičku starostlivo uchovávala zastrčenú v zabudnutej kapse školského ruksaku. Vytiahla jednu, tabak na konci sa už pomaly sypal, a zapálila ju s takmer hranou ignoráciou. Bola to len vsuvka. Každá noc bola novým predstavením. V poslednom čase sa však už predstavenia reprízovali. Prázdne kroky už nadobúdali smer. Vždy obišla jednu lavičku kdesi v zastrčenej ulici a bočným východom sa vrátila späť. Vinila z toho zimu. Bol predsa október a jej vyblednutá bunda už dávno prestala hriať. V skutočnosti však sama dobre vedela, že takto to ďalej nepôjde. Nemohla večne žiť sama a opovrhovať ľuďmi, ktorí na ňu pozerali ako na zázrak. Musela konečne začať žiť. A keď ju už ani Noc nedokázala uspokojiť, kto to mal dokázať?

Už bola plne rozhodnutá, že tú prekliatu uličku s lavičkou na ktorú si vždy sadla a zapálila si konečne obíde, no predsa ju to tam zatiahlo. Hlboko si povzdychla a kráčala vpred. Historické budovy okolo dávali malému priestoru lesk útulnosti. Bola už skoro tam, kým si všimla, že na jej lavičke niekto sedí. Ako pravítko vystretý chalan, nevedela odhadnúť koľko má rokov, bola ešte ďaleko. Pred jeho nohami mu však poslušne sedel veľký pes. Jeho tieň naháňal strach. Plánovala len tak prejsť okolo aby u toho psa nevzbudila pozornosť. Nahovárala si, že sa vôbec nebojí, psy to predsa cítia. Myslela na to, že v tme možno nie tak strašidelný. Zrýchlila, chcela to mať čím skôr za sebou. Už kládla nohu za packu toho psa, vyzeralo to, že chlapec na lavičke ju ani nezaregistroval. A potom pokýval hlavou až mu zapraskalo v krku. Znelo to, akoby sa nehýbal najmenej hodinu. 

„Aká je?“ opýtal sa nečakane až Ellinor nadskočila. Noha, ktorá už bola na úteku zapadla na svoje miesto a obrátila sa k chlapcovi. Pod tlmeným svetlom zo vzdialenej lampy mohla povedať len to, že je od nej o pár rokov starší. Mohol mať už cez dvadsať. Čakala, kedy sa na ňu pozrie, no zrak stále upieral do prázdna, do ulice. 

„Kto?“ spýtala sa Ellinor zmätene. 

„Noc,“ povedal chalan krátko a na jeho perách sa zjavil maličký úsmev, ktorý svietil v tme. Tá otázka ju dostala. Nikto sa ju nikdy neopýtal a ona tak strašne chcela dať odpoveď. 

„Dnes výnimočne jasná,“ začala. „Svietia hviezdy, no odtiaľto ich vidno len zopár. No zdá sa mi, že posledné dni svietia akosi lenivo. Vôbec neblikajú a nepredbiehajú sa, ktorá bude krajšia. Len tam tak sú. Možno aj ony začali trpieť jesennou depresiou. Musí im byť jasné, že v zime bude málokto obdivovať ich krásu. Mesiac sa schoval, pravdepodobne som ho včera nahnevala, preto čupí niekde nad hlavným námestím. Ľudia zaliezli tiež. Vôbec nevedia, čo je dobré, boja sa tmy. Noc by ich za to najradšej prefackala.  Vôbec nie je tmavá, tobôž nie čierna. Ľuďom to však nevysvetlíš. Napriek tomu všetkému sa mi páči. Je stále rovnako elegantná, zatajuje moje kroky a sľubuje, že nevyzradí moje tajomstvá. Nedá sa ňu hnevať,“ vydýchla si Ellinor po dlhom monológu. 

Na ulici ostal po jej slovách rezonujúci šum, ticho narušovali len autá križujúce ulicu vedľa. 

Chalan dlho neodpovedal, nadýchol sa až po dobrej pol minúte. „Tak predsa som mal pravdu,“ vyhlásil odhodlane. 

„Pravdu?“ zvedavo naklonila hlavu Ellinor. 

„Vždy som vedel, že noc nie je taká jednoliato čierna ako mi ju všetci opisujú,“ vysvetlil jej a konečne pozrel jej smerom. Pozeral však kamsi za ňu, akoby tam ani nebola. 

„Noc nemá s čiernou nič spoločné!“ vybuchla Ellinor rozhorčene. Obišla toho očividne neškodného psa a sadla si vedľa neho. 

„Hej, nemusíš byť taká divoká,“ pousmial sa. Zrak znovu uprel pred seba. „Povedz mi o nej ešte viac. O tom, aká skutočne je. Si prvá, ktorá sa odhodlala vystúpiť z radu.“

 A tak Ellinor rozprávala. Povedala mu všetko čo vedela, slová sa jej rinuli z úst ako lavína. Koľko rokov v sebe držala tieto myšlienky, metafory, prirovnania a citáty? Ako dlho túžila nájsť niekoho kto by ju počúval bez toho aby na konci vyhlásil, že je šialená?

„Ďakujem ti,“ vyhlásil chalan nakoniec. Zdalo sa jej to, alebo v jeho hlase skutočne cítila bodnutie dojatia? 

„Ja ďakujem,“ oponovala, „nikto ma nikdy nepočúva.“ 

„Tak potom robia chybu,“ pokrčil ľahostajne plecom. Mal zvláštny hlas, hlboký a chrapľavý. Stále sa pozeral rovno akoby jej nevenoval pozornosť no Ellinor predsa cítila, že sa sústredí len na ňu. 

„Bude ti vadiť ak si zapálim?“ opýtala sa po chvíľke ticha.

 „Nie, ale jedine ak ťa môžem ponúknuť.“

 „Tak fajn,“ zamrmlala.

 Siahol rukou do vrecka a vytiahol cigarety rovnako pokrčené ako tie jej. Jednu vytiahol: „Nech sa páči.“ Natiahol ruku smerom k nej, no mieril úplne mimo. Nekomentovala to, len si ju vzala a sama zapálila. Nečakala, či si dá aj on, alebo bude ďalej len tak sedieť. Zapálil si však tiež. 

„Nezaujíma ťa ani moje meno?“ opýtal sa.

 „Nie, ale môžeš mi ho povedať ak si myslíš, že si ho zapamätám.“ 

„Nechcem,“ povedal chladne. „Myslím, že by sme si mohli rozumieť,“ zahlásil. Jeho cigareta potrebovala odklepnúť. Neurobil však nič. 

„Možno,“ zamrmlala Ellinor. Bol tak zvláštny, že sa začínala cítiť normálna. „S týmto tvojim psom si však asi rozumieť nebudem.“ 

„So starým Hansom?“ odfrkol. „S tým si nerozumiem ani ja. Občas ho ale potrebujem.“ Našiel v tme jeho telo a rozstrapatil mu chlpy. 

„Stretneme sa tu zajtra?“ opýtal sa. 

Nezaskočilo ju to. „Dobre.“ 

„Tak fajn.“ Odhodil cigaretu do tmy a vystrel sa. „Teraz mi pomôž vstať, som tak trochu slepý.“ 

there he is. 

Zoe. x