Indigo II. (5)

Celý deň v škole rozmýšľala nad tým, ako veľmi nerozhodná je.

Neznášala ľudí. Ich pohľady a výčitky, tie nekonečné hádky o tom istom a ich hlúpe poznámky a vystrašené grimasy. Všetky tieto faktory ju nútili vyhodiť lavičku na zastrčenej ulici z hlavy a už nikdy sa tam nevrátiť. Zabudnúť na chalana, ktorý ju ako prvý v histórií so záujmom počúval, keď zo seba liala metafory akoby ich vymýšľala celý život. Na druhej strane, ten človek nie a nie opustiť jej hlavu. Všetky tie jeho poloúsmevy a divné úškľabky, lenivé hladkanie starého labradora a slepé pohľady do neznáma. Teoreticky by sa pri ňom mohla hrať na normálnu donekonečna. Bola by len jemne šialená. Nikdy nie modrá. Kým by sa sama nerozhodla priznať. 

Takýmto hodnotením plusov a mínusov strávila celý deň, ktorý prebehol neuveriteľne rýchlo. Stále sa nerozhodla čo v noci urobí a už pri nej stál Samuel s jemným úsmevom a strapatou ofinou.

 „Celý deň si bola ešte tichšie než zvyčajne, vieš o tom?“ poznamenal priateľský. 

„To sa ešte dá?“ odvetila sucho, ani na neho nepozrela. 

„Zvyčajne si nájdeš čas utrúsiť nejakú tichú poznámku alebo aspoň pohŕdavo odfrkneš. Dnes nič.“ 

„Povedala by som, že mi je ľúto, že som ťa takto sklamala, ale...nie je.“ Prehodila si ruksak na jedno plece, vlasy si odhrnula na druhú stranu a bez toho, aby skontrolovala, či ide Samuel za ňou sa vybrala von s triedy. Hlavu mala dvihnutú. Skrývať svoju tvár v záujme vlastnej obrany už nemalo zmysel. Všetci si dávno všimli, že to dievča v obnosených handrách je modré, neprístupné a tak trochu arogantné. Ellinor nebola vôbec arogantná. Ellinor mala len obrovskú túžbu ochrániť sa pred citmi. Bola zástancom toho, že city by zničili jej tvrdo vybudovaný ľadový charakter, ktorý tak dokonalo korešpondoval s jej zamrznutým telom.

„Dnes ideme von, pôjdeš s nami?“ opýtal sa Samuel na polceste domov. Super. To už sú dve pozvania do spoločnosti na jeden večer. Stáva sa z nej celebrita. Posedná vec na ktorú mala náladu bolo tráviť ďalší večer s jej úbohou triedou. 

„Už niečo mám,“ odmietla úsečne. 

Samuel pochybovačne nadvihol obočie, čo ona nevidela, pretože sa na neho nikdy nepozerala. Vždy len pred seba, nikdy nie na ľudí. „Ale, ale. Prečo mám pocit, že sa len vyhováraš?“ Vytiahol pravý kútik úst do krivého úškrnu. 

„Netuším,“ pokrčila Ellinor plecom. Tému spoločenského života v nočnom Bruseli nemala chuť rozvádzať do detailov. Nič nechcela rozvádzať do detailov. 

„Ty skutočne nemáš šajnu ako sa správať k ľuďom,“ skúsil na ňu zaútočiť rozhorčenou výčitkou čo ju prinútilo sa rozchechtať. 

„Ja som ťa neprosila o snahu nájsť mi priateľov. Ani o nič iné. Ľudia ma nezaujímajú, ich sprosté problémy tiež nie a ocenila by som, keby si sa konečne prestal pokúšať urobiť zo mňa človeka, ktorý by zodpovedal predpísaným pravidlám normálnosti.  Vďaka,“ zavrčala. Snáď prvý raz odkedy sa stretli ho prepálila sivým pohľadom. To ho položilo. Vzhľadom k tomu, že jej tvár bola taká svetlá, tmavé oči dokázali skutočne vystrašiť. 

„P..prepáč,“ vyhabkal Samuel vykoľajene. Zvraštil obočie a odvrátil zrak. Ellinor sa bez slova otočila na päte a domov odkráčala sama a bez ďalších myšlienok.

Keďže doma sa s mamou dohádali do krvi o presne tých istých záležitostiach ako so Samuelom, rozhodla sa, že na tú prekliatu lavičku pôjde. Doma sa to nedalo vydržať. Jej matke už očividne chýbali ezoterické haraburdy. V žiadnom obchode nehľadali hippie čudáčku, a tak bola stále doma a vybavovala papiere ohľadom svojej modrej dcéry a jej nadchádzajúcom dlhšom pobyte v nemocnici. Bola celkom prekvapená, keď Ellinor oblečená zišla dole, no skôr, než sa stihla opýtať kam ide, zabuchla Ellinor dvere a priam sa rozbehla preč.

Mesto bolo poloprázdne. Chlad vyhnal ľudí z ulíc do podnikov a vykúrených domov. Ellinor to vyhovovalo. Po krátkom otrasení sa znovu cítila ako kráľovná. V noci mala navrch nad všetkými. Nech Samuel aj mama hovoria čo chcú. V noci nebol nikto spoločenskejší ako ona. Kráľovná a milenka, psychologička a sebavedomá vládkyňa. Absolútne vyrovnaná, vôbec nie chorá a mladá. Indigo mala okolo seba omotané ako obrovské krídla. A keď zhlboka dýchala, cítila sa, akoby liečila mesto navôkol.

Jediná lavička bola obsadená. Už nie tak neznámy chalan sedel strnulo na pravom kraji. Z úst mu trčala dohasínajúca cigareta a smutne vyzerajúci labrador sa mu melancholicky otieral o členky.

 Musela uznať, že tá scenéria stála za to. Pochopila, prečo sa nakoniec rozhodla prísť. Podľa toho čo už stihla zistiť, bol tento chalan istým spôsobom dokonalý. Nevyzeral zle. Bol dosť vysoký, možno trošku prehnane chudý a celý v čiernom. Už noc predtým si všimla neprirodzene špicatú bradu, strnisko a krivý, kedysi určite zlomený, nos. Neodvážila sa mu pozrieť do očí. Vôbec nevedela, čo tam hľadať. No všetky ostatné črty k sebe zapadali ako rozlámané kúsky skla. Skla, v ktorom boli pukliny, ktoré to všetko dokonalo dotvárali. Ako umelecké dielo.

„Ahoj,“ povedal zreteľne skôr, než stihla otvoriť ústa. Prekvapene naklonila hlavu, no nepovedala nič, len si sadla. 

„Pekný večer,“ odvetila. 

„Pozdrav alebo konštatovanie?“ zaujímal sa. Labrador Hans s odfúknutím položil hlavu na svoje predné laby a spokojne zavrel oči. Zrejme pochopil, že sa hodnú chvíľu nepohnú z miesta.  

„Pozdrav. Je to otrasný večer. Otrasný večer k ešte otrasnejšiemu dňu.“ 

„Ale, ale. Milovníčka tmy prestala znášať samotu, ktorú so sebou táto vášeň nesie?“ Na jeho tieňmi obklopenej tvári sa zjavil nepatrný úškrn. Akoby dobre vedel, o čo ide. Nevedel. Nevie vôbec nič, napadlo Ellinor. 

„Nie. V tme som kráľovná,“ odfrkla si trošku povýšenecky. Akoby jej niekedy niekto mohol vziať lásku k neviditeľnosti. „Ľudia sú problém. Ľudia stoja za prd. Povedz predsa, neodsudzujú ťa tak trochu?“ Teatrálne rozhodila ruky a rozprúdila ako hmlu tak aj dym z jeho dohasínajúcej cigarety. 

„Mrzáka?“ vykríkol takmer nadšene. „Nikto neodsudzuje mrzákov, zlato,“ začal, no ona ho rýchlo prerušila nahnevaným prejavom. 

„Nehovor,“ zasmiala sa. „Dôležité je byť správnym mrzákom. Najlepšie s tragickým osudom. Si sirota, týraný, chudobný? Vitaj v klube milovaných ľudí neprospešných pre spoločnosť!“ 

Z hrdla mu vyšiel zvuk akoby ho niekto poriadne prefackal. 

„Tak, hovor. Si len lúzer s bielou paličkou a smradľavým psom alebo si hrdina?“ 

„Nejdem ti vešať na nos môj údajne priam urážajúci príbeh,“ odfrkol. 

„Ani ja tebe. Ale aby si vedel, nie si tu jediný chorý.“ 

„Ale čo. Nebodaj si tiež veľká hrdinka?“ 

„Nie. Podľa všetkých som len arogantná čudáčka!“ 

„Ktovie prečo...“ zamrmlal. 

„Stretla som sa s odsudzovaním každého typu, ale že by ma niekto urážal skôr, než ma uvidí, to je nové. Nechceš si ma bližšie prezrieť? Och nie, počkať. Nemôžeš!“ 

Ani jeden z nich nevedel, čo to do nich vošlo. 

„Sklapni!“ zrúkol. Hans sa prudko postavil a priam pochybovačne si prezrel svojho pána.

 Ellinor sa zhlboka nadýchla a znovu vydýchla. „Prepáč,“ zamumlala takmer placho. „Ja len...prečo musia byť abnormálie tak strašne badateľné?“ 

„Okrem toho, že si neuveriteľne trúfalá a nevychovaná nie je na tebe nič čudné,“ odpovedal chladne. „ Ale nič si z toho nerob, si dokonalý reprezentant ľudskej rasy.“ 

Ellinor pomaly zobrala jeho ľadovú ruku do dlane. Nadskočil. „Prečo si taká horúca?“ vyhŕkol. 

„Zatiaľ to ber ako moju chorobu. Je rozsiahlejšia ako teplo. Oveľa.“ 

Vytrhla mu vlastnú ruku z tých jeho skôr, než ju stihol poriadne ohmatať a postavila sa na odchod. 

„Volám sa Ellinor, nie Zlato,“ povedala miesto rozlúčky a otočila sa na päte. 

„Iste. A nie si kráľovná. Všetci vedia, že v tme je jediným kráľom slepec!“ zakričal za ňou.

Trvalo asi dve minúty, kým sa rozplakala. Slzy ju mrazili na lícach. Oproti jej tvári boli ľadové. Takto sa konečne dozvedela, že to nie jej koža odrádzala ľudí od toho aby si s ňou niečo začínali, ale ona sama. Najdokonalejší predstaviteľ ľudskej rasy. Odporná a arogantná. A tak bola aj napriek všetkým snahám o úplný opak tým najľudskejším človekom, ktorý v tú noc blúdil depresívnym Bruselom. 

Me too. 

Zoe