Teória nedeľnej neustlanej postele + Indigo II. (8.)

Je to niečo čo by som zadefinovala ako moju najobsiahlejšiu štúdiu, na ktorej pracujem už okolo dvoch rokov. Totižto. v nedeľu idem ráno do kostola a cez školský rok sa po návrate učím. No ešte predtým si musím ustlať posteľ, aby moja produktivita vzrástla hoci chuť čiernej kávy rapídne klesá k záporným hodnotám. To by sa dalo vyjadriť kvikou Chuť kávy v neprítomnosti teplého paplóna. Mojim pozorovaním som zistila, že ak si neusteliem posteľ a nenahádžem na ňu 20 vankúšov, som v nedeľu oveľa lenivejšia ako po iné dni. Dnes som prišla z kostola a nemala už žiadne učenie. A bola búrka. Nemala som dôvod si ustlať posteľ. Pretože nemám dôvod na nič. Hojdám sa ako na hojdačke. V jednom momente mám tisíc dôvodov sa postaviť a niekam ísť. V druhom si prečítam jednu hlúpu správu a zrazu nemám dôvod na nič.
Čo ak nemám dôvod na nič? Čo ak mi zo všetkého čo som bola ostali len cigarety a alkohol? (najhoršie veci ostávajú) Písanie šlo preč. Samo od seba. Neexistuje nálada v ktorej by som dokázala písať. Len keď som decentne opitá. Ale ani vtedy by som nevyprodukovala žiaden príbeh. Viem napísať tisíce love letters, sedem miliárd sekúnd, oči ako ocean waves. Ale napísať niečo o modrej Indigo? alebo niečo o tej ďalšej? alebo predošlej? Môžem len snívať. A aj tak by som nesnívala o nich.
Nesťažujem sa. Ani zďaleka. Len porovnávam. Keď píšete jediná vec čo vám môže zlomiť srdce je fakt, že okrem vás nikto nechápe čo sa snažíte povedať. Keď milujete jednu osobu tak veľmi, že sa nedá zoštylizovať jediná veta, ktorá by to vyjadrila, existuje nekonečno spôsobov ako si zlomiť srdce. Neskutočný hazard. (najlepšie veci odchádzajú)
Mám vo worde rozpísanú časť Indigo. Dohodneme sa. V tento prázdny deň keď sa ja JA teším jedine na večerný futbal, ju skúsim dopísať. Ak to nezvládnem, pripnem tu len to čo mám. Dám vám všetko čo mám, všetko čo mi ostalo. Pretože je to prázdny deň a nechcem aby to bol aj prázdny blog. Bože, musím sa zachrániť. Aspoň časť zo mňa, trošku Zoe a väčšiu trošku Adely lebo inak sa zo mňa stane len Zlato.

Indigo II. (8.)

Clara sa poriadne prebudila až na druhý deň. Pootvorila oči a prudko zodvihla hlavu. Okrem odporu hadičiek z prístrojov narazila aj na silnú bolesť, preto opäť uložila hlavu na vankúš a len mierne ju pootočila smerom k Ellinor, ktorá ju už so záujmom pozorovala. Ellinor totižto začínala šalieť. 

Lekári sa po ňu nemilosrdne vrátili, tentoraz nebrali ohľady na jej názor, a rozhodli sa vyšetrovať. Rezali, šúpali, mrmlali, hádali sa. Prestali okolo nej chodiť po špičkách a takisto jej prestali dávať tak podrobné informácie o tom, o čo im ide. Všetko konzultovali s matkou, ktorá bola v nemocnici takmer celé dni. Nie však pri svojej dcére, ale na chodbe. Chcela jej dopriať súkromie, čo si však Ellinor prekladala ako nedostatočný záujem. A keďže teda nebola s matkou a lekári nevenovali pozornosť jej potrebe komunikovať, prebudenie Clary zo spánku bolo skutočným vykúpením. 

„Dobré ráno, Clara,“ zaželala prekvapivo milo s ktoviekde nadobudnutým entuziazmom. 

„Ani nie tak dobré,“ zašepkala Clara omámene. 

„Pochybujem, že je vôbec ráno,“ dodala rovnako potichu a prezerala si škody na svojich rukách, ktoré napáchali ihly. Hadica, ktorá jej vychádzala z brušnej dutiny a trčala spod periny ju očividne nezaujímala. 

„Podvečer,“ pokrčila Ellinor plecami. 

„No tak vidíš.“ Clara opäť spustila ruky na posteľ a bezvládne ležala. 

„Mala by som zavolať sestru, či?“ opýtala sa Ellinor a už sa naťahovala k zvončeku vedľa postele. V izbe bolo šero, deň vonku začal miznúť a jediné, čo po ňom ostalo, bol tichý melancholický dážď, ktorý ju celé poobedie uspával. Jej posteľ bola jeden veľký bodrel. Chvíľku čítala, chvíľku sa hrala na správnu pubertiačku a hľadala depresívne obrázky na notebooku, ale nakoniec sa jej činnosť aj tak obmedzila len na odpisovanie Samuelovi. 

„Daj mi chvíľku. Chcem len ležať,“ odvetila Clara oťapene. 

Ellinor jej teda už nič nehovorila a ďalej sledovala poskakujúce tri bodky v Samuelovom chate. Poočku však stále sledovala Clarinu nehybnú postavu. V šere ju takmer nemohla vidieť, no vyzerala skutočne biedne. Chúďa dievča, pomyslela si. Hadica v brušnej dutine a obrovské množstvá utlmovákov. To nie je správny obraz toho, ako by mala vyzerať puberta. 

„Prepočula som tvoje meno,“ povedala náhle, ani sa nepohnúc. 

„Ellinor. Zrejme si ho zabudla, bola si trošku mimo keď som ťa tu našla včera.“ 

„Áno, prepáč, Ellinor. Divné meno,“ povedala narovinu.  

„Som z Nórska,“ vysvetlila Ellinor krátko. 

„Och, aha. Nehovorím, že nie je pekné. Je stopercentne zaujímavejšie ako Clara.“ Pootočila k nej hlavu a snažila sa nájsť detaily, ktoré by mohla popísať. Ellinor sedela v tureckom sede, zhrbená. Vlasy jej zlepené a zhúžvané zakrývali tvár, preto nemohla ani odhadnúť jej výraz. Hlas mala mäkký no chladný, nehovoril vôbec nič, jej slová skrátka znamenali to, čo mali. Vyzerala pomerne vysoká. No v prvom rade stratená. Vysoká, no na veľkej posteli aj tak predstavovala len tmavý obláčik v sivých teplákoch a čiernej mikine. Telefón jej z času na čas zavibroval v rukách no nedala na sebe znať, že je za to rada. Len tam tak sedela, viac mŕtva ako živá. 

„Si tu už dlho?“ obmedzila nakoniec Clara svoju zvedavosť na krátku otázku. 

„V Bruseli? Áno, pridlho. V nemocnici? Pár dní.“ 

„A v biznise choroboplodných zárodkov?“ 

Ellinor sa uškrnula: „Od nepamäti.“ 

Nachvíľku zavládlo mŕtve ticho. Clara zodvihla ruku a zazvonila na zvončeku čo do izby priviedlo sestru, ktorá nemilosrdne prudko zažala svetlo. Obe dievčatá zažmúrili a pomrvili sa na posteliach. Ellinor ostala úplne nepovšimnutá, no ku Clare sa po čase nahrnula aj skupinka očividne spokojných lekárov. Niečo urobili s tou odporne vyzerajúcou hadicou, Clara bolestne zastonala a oni odišli. Svetlo ostalo zažaté a Ellinor bolo jasné, že teraz prídu otázky. No Clara sa k nej ani neotočila, ostala nehybne ležať s tvárou skrútenou v bolestnej grimase. 

„Ako ti mám pomôcť?“ spýtala sa Ellinor. 

„Nijako,“ zavrčala Clara. 

„Počkaj kým mi zaberú lieky a buď ticho.“ 

Ellinor bola zvyknutá na to, že jej spolubývajúci z nemocnice sú nevraživí a zdrogovaní. Clara však bola akosi iná. Možno bola ešte mladšia ako ona a teraz vo svetle vyzerala naozaj zúbožene. Bol to jeden z mála prípadov kedy Ellinor uznala, že niekto je na tom horšie ako ona. Postavila sa z postele, prešla k stene pri dverách a zhasla. 

Clara a jej bolesť v tvári tak zanikli v tme. „Zasvieť tvoju,“ začala Clara no jej slová prerušil ston, „pri posteli,“ dodala.

 Ellinor zbytočne prikývla a podľa rozkazu zasvietila svoju stolovú lampičku. Potom Clara už len zhlboka dýchala, každou minútou pokojnejšie, až sa nakoniec celkom upokojila. Vtedy už Ellinor na posteli ležala, stále však oblečená vo svojom pohodlnom podomáckom úbore, nie v pyžame.

„Nenávidím to,“ povedala Clara náhle. „Ich sprosté ksichty, falošný súcit a predstieranú empatiu. Ešte nikdy som nestretla lekára, ktorému by išlo o to, aby ma vyliečil. Všetkých zaujíma len ten hlúpy vírus, ktorý si na svoje pôsobenie musel vybrať práve moje črevá!“ Ellinor nevedela čo má povedať a či vôbec Clara očakávala odpoveď. 

„Je nádej, že sa vyliečiš?“ zaujímala sa.

 „Áno,“ odvetila Clara stroho. „Ale bude to bolieť.“ 

„To nás stavia na úplne opačné póly,“ uškrnula sa Indigo. 

„Prečo?“ spýtala sa Clara, trošku zadychčaná po svojom hlasnom výstupe. 

„To je jedno,“ zahnala Ellinor myšlienku, ktorá sa jej rodila v hlave. „Idem sa osprchovať, potrebuješ niečo?“ spýtala sa.

 Clara pokrútila hlavou, a tak Ellinor bez slova odišla. Napadla ju skvelá vec. A vedela aj, že jediný človek, ktorý by mohol pochopiť na čo myslí bol ten chalan z lavičky. Ktovie ako dlho ešte bude v nemocnici. A ktovie, že či keď sa vráti bude ju tam stále čakať aj s tým prašivým lenivým psom a nečitateľným výrazom v tvári. Ktovie či tam skrátka bude a bude ochotný počúvať jej lyrické výlevy o noci a ľudskej krutosti. 

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Len čo Ellinor v župane a papučiach vyšla zo spoločnej sprchy, takmer šprintom (v bielej priveľmi vynikala jej modrá ohavnosť), zazrela na chodbe známu čiernu šticu. Známa hlava so známym telom si razili cestu skrz chodbu. Jeho palica nehlučne klopkala po gumenej podlahe. 

„Ale, ale,“ ozvala sa Ellinor hlasno. Vlasy na zátylku sa mu zježili. Neotáčal sa, dobre vedel kto to je. 

„Zaujímavé,“ prehlásil po krátkej odmlke počas ktorej k nemu Ellinor prišla bližšie. Len tak pre istotu nahmatal jej ruku a ona ho nechala pretože si chcela byť istá, že vie s kým sa rozpráva. „Pre horúce ruky sa dnes chodí na nočné pobyty do nemocnice?“ 

„A pre neschopné oči?“ odsekla mierne jedovato. 

„Jedna- jedna,“ pokrútil hlavou. „Vieš, v skutočnosti som tak trošku ušiel. A zároveň sa stratil. Nechcela by si mi trošku pomôcť, Ellinora?“ 

„Za tú Ellinoru ťa strčím dolu schodmi,“ zavrčala. No chytila ho pod pazuchu a nie veľmi jemne ho ťahala chodbou. 

„Koľká škoda, že tu schody nie sú,“ zamrmlal. 

„Neviem kto sa tu stratil, blind guy,“ povedala, keď ho dotiahla až pred dvere svojej izby. „Mám zdrogovanú spolubývajúcu s hadicou v bruchu. Buď milý aspoň k nej,“ varovala ho. 

„Ja tu nie som ten zlý, Ellinora,“ odpovedal takmer milo. S prevrátenými očami otvorila dvere. Najskôr postrčila dnu jeho, potom seba, a nakoniec svoju druhú ruku, ktorú mala plnú oblečenia. „Prepáč Clara, tohto vandráka som našla na chodbe. Nedal mi možnosť striasť sa ho,“ zahlásila s úškrnom na tvári. Zrazu, keď mala pri sebe naraz dvoch ľudí, ktorí boli rovnako zúbožení ako ona dostala chuť rozprávať viac ako zvyčajne. 

„Na môj vkus vyzerá akosi slepo,“ zavrčala Clara, ktorá stále sykala bolesťou. 

„No zbohom, už sú dve,“ nadvihol obočie. Ellinor ho jemne doviedla ku svojej posteli. Ohmatal rukou kraj a sadol si. 

„Clare trčí z brucha veľká hadica, ktorá do nej pumpuje nejaké drogy,“ oboznámila ho Ellinor s jej stavom a Clara v tom momente zastonala. 

„Zhrnula si to parádne. To je presne ten opis, ktorý chcem aby dostal slepý človek.“ 

Ellinor sa zasmiala. Blind guy sa uškrnul. Clara vydala z hrdla niečo smiechu podobné. 

„Stavím sa, že teraz, keď si sa usmiala, bola si o niečo menej jedovatá, Ellinora,“ vyhlásil potichu. 

„Možno áno,“ zamrmlala. Keďže bola v podstate najmenej vážne chorý človek v miestnosti, cítila sa akosi uvoľnene. Žiadne predsudky. Clara je modrý odtieň nekomentovala, blind guy o ňom nevedel. Jedovaté vtipy si už všetci predtým vypočuli, preto ich už nemali ako uraziť. Vykľul sa z toho pomerne zábavný večer s kopou Clarinho stonania a búchania slepeckej palice o nemocničnú podlahu. 

Až okolo polnoci Ellinor presvedčila toho podivného chalana, že by sa mal vrátiť do izby z ktorej sa stratil. Najskôr otvorene protestoval, pretože v ich spoločnosti sa cítil rovnako dobre ako ony v tej jeho, no Clara napokon znervóznela, že potrebuje ticho a z chodby bolo počuť dupanie nočnej sestry. Blind guy si teda zobral svoju palicu, chytil sa ruky, ktorú mu Ellinor ponúkla a s tichým pozdravom odpochodovali z izby. Sestra nevyzerala nadšene keď zbadala chalana, čo sa stratil z oddelenia na opačnom konci nemocnice pred niekoľkými hodinami. Vytrhla ho Ellinor z rúk a nespokojne ho vliekla dolu chodbou. Tak sa Ellinor s nenápadným úsmevom na perách vrátila do izby kde Clara ticho odfukovala, jediným zvukom bolo pípanie prístrojov, na ktorých bola napojená. 

Zoe