Indigo II. (9.)

Priam ťažko uveriť, čo?

  Obe sa prebudili naraz keď izbu zaplavilo podivné svetlo. Ellinor zažmúrila oči a pozrela do okna či sa jej náhodou nesníva. Nie. Vonku sa skutočne cez škáru v mračnách vydralo slnko. Lúče dopadali do celej izby, jediný kút neostal tmavý. Clara sa radostne pousmiala a Ellinor vyskočila z postele, obliekla si župan a náhlivo otvorila okno. Samozrejme, vonku bola ukrutná zima, no pocit, že im na tvár dopadali o niečo teplejšie lúče bol na nezaplatenie.

Strávili by tam tak hodiny. Ellinor pri okne, Clara nehybne v posteli so zavretými očami. Nemuseli by povedať ani slovo a predsa by to bolo najlepšie ráno aké mohli v tej bohapustej nemocnici stráviť. 

Prvá ho však pokazila Clara komentovaním predošlého večera. 

„Ten chalan nemá ani poňatia čo si zač, všakže?“ viac konštatovala ako sa pýtala po minútach ticha. Ellinor veľmi dobre vedela na čo naráža, no aj tak sa hlúpo opýtala: 

„Ako to myslíš?“ „

Je slepý. Mohol by si myslieť, že si zdravá.“

 „Veď ani ty si zatiaľ nekomentovala fakt, že som modrá,“ odsekla Ellinor. 

„Ako si sama poznamenala, mne trčí z brucha hadica, ktorá do mňa pumpuje drogy. Nemôžem sa postaviť, nemôžem sa ani len poriadne hýbať. Nie som práve v pozícií kedy by som mohla odsudzovať čudáčku ako si ty.“ 

„Ďakujem,“ odvetila Ellinor. „A nie, nevie. No pozná ma lepšie ako všetci ľudia v mojom okolí, vrátane teba. A nebojí sa mi do očí povedať pravdu. Akúkoľvek.“ 

„To je fajn. Dúfam, že vieš čo robíš,“ uzavrela Clara vecne. 

Ellinor ani nestihla nechápavo reagovať a dnu sa už vrútili tri sestry. Dve sa okamžite začali venovať Clariným pípajúcim doplnkom a tretia Ellinor vynadala, že stojí pri okne v takej zime. Poslala ju sa obriadiť a vlastnoručne ju šikovala do miestnosti experimentov, aby predišlo zbytočným útekom. Ellinor len nahodila kamenný výraz a nechala lekárov nech na nej celé dopoludnie skúšajú nové liečebné postupy. 

Skončili až okolo druhej, pomerne spokojní, ochotní dať Ellinor na celý zvyšok dňa voľno. Správa ju celkom potešila, no keď prišla do izby našla tam len prázdnu posteľ a zvyšky Clarinho obeda. Ju tam obed nečakal, sestry si zrejme mysleli, že jej prospeje prechádzka do jedálne. Zvesila teda hlavu, prekrútila očami a vybrala sa hľadať jedáleň, okolo ktorej len párkrát prešla a ledva ju registrovala. Nepriznala by si to, ale dúfala, že tam stretne svojho starého známeho. Zle odbočila len raz, jej mäkké topánky jemne udierali do gumenej podlahy. 

Nakoniec jedáleň našla. Bola prázdna. Ani blind guy tam nesedel. 

„Čo som vlastne čakala?“ zamrmlala sama pre seba. Chuť do jedla ju prešla. Miesto toho odhodlane vykročila k prvému informačnému pultu. 

„Keby som hľadala slepého chalana, ktorý ma cez 20, tmavšie vlasy a zvláštne pokrivenú tvár, kde by som hľadala?“ 

Zdroj informácií nadvihol obočie. „Vieš koľko pacientov je v tejto nemocnici?“ 

„Nie,“ odvrkla. „Stačí mi vedieť cestu na krídlo pre slepých.“ 

„Načo?“ ozval sa pobavene tretí hlas. Ellinor sa rýchlo otočila a zbadala blind guya so širokým úsmevom na tvári. 

„Sklapni,“ útočila okamžite. Keby mohla, červenala by sa, no jej tvár ostala stále sfarbená  modrou inovaťou. 

„A ukáž mi cestu do tvojej izby.“ Blind guy pokrčil plecom, stále sa usmievajúc a ponúkol jej rameno. Ellinor sa ho chytila, ostal prekvapený aká je horúca a viedol ju po chodbe rovno, doľava, doprava, doľava, doľava a nakoniec ju poprosil aby našla dvere číslo 188. 

„Máš izbu len pre seba? Lúzer,“ vyhlásila pevne. 

„Poobede príde nový,“ povedal krátko. 

„A predošlý?“ 

„Operácia nevyšla,“ odvetil stroho.

 Viac sa nepýtala. Bola to nemocnica, ľudia zomierali. Nezaujímala ju diagnóza, či bol mladý alebo úplné dieťa. Operácia sa nepodarila, na jeho posteli bude už dnes v noci spať ďalší. 

Blind guy si sadol na posteľ. „Prečo si ma hľadala?“ opýtal sa. 

„Nudila som sa,“ povedala úsečne. 

„To je všetko?“ znel pobavene. Akoby vedel, že klame. 

„Mám voľno od experimentovania,“ pokrčila plecami a nervózne prestúpila z nohy na nohu. 

„A čo ty? Čo skúmajú na tebe?“ 

„Zisťujú, či by sa môj mozog nechcel v blízkej budúcnosti  spolupracovať s očami.“ 

„A zistili niečo pozitívne?“ opýtala sa. Naklonila hlavu do boku, zložila si ruky v bok a pozorovala ho ako sedí na posteli, rovno no predsa uvoľnene. 

„Vraj áno. Ale nechcú predbiehať udalosti,“ pokrčil plecami a jemne sa usmial. Samozrejme, museli to byť skvelé správy. Chvíľu ostali ticho. V miestnosti bolo počuť len nárazy vetra za oknom a pípanie niektorého z prístrojov. 

„Sadni si a neobzeraj si ma tak,“ navrhol. Ellinor vydala zvuk podobný tsknutiu. Vďačne sa posadila do dostatočnej vzdialenosti od neho. 

„Kedy ťa pustia?“ spýtala sa. 

„Už len pár dní,“ zamrmlal neurčito. „A teba?“ 

„Ešte dlho,“ zavrčala. „Vieš, ja som dobré správy v nemocnici nikdy nedostala. V každom meste sú však posadnutí myšlienkou, že oni mi ich sprostredkovať dokážu.“

„V koľkých nemocniciach presne si bola?“ spýtal sa so záujmom v hlase a nenápadne hmatal rukou po matraci akoby ju hľadal. Ellinor ostala ticho. Rozmýšľala. V koľkých nemocniciach vlastne bola? 

„Neviem,“ odvetila nakoniec a posunula sa na posteli bližšie. Jeho hmatajúcu ruku si položila na stehno. Opäť ním trhlo keď zacítil teplotu jej kože, no ruku neuhol. 

„Akože nevieš? Takého pobyty bývajú dosť zapamätateľné.“

 Ellinor sa náhle postavila, nervózna. 

„Pozri. Navštívila som mnoho nemocníc v mnohých mestách a krajinách. Precestovala som polovicu Európy a po tomto hlúpom meste ma pravdepodobne čaká tour po Severnej Amerike. Nemáš ani predstavu koľko nemocníc je po celom svete. A každá je rovnako zúfalá a nefajčiarska. A súdiaca. Najskôr ma súdia len okoloidúci a po pár týždňoch aj lekári. Som nevyriešiteľný problém a to ich desí snáď ešte viac ako mňa. Ja už sa nebojím. Som len znechutená, a preto radšej uzavretá.“ Po dlhom a ráznom monológu si vydýchla a sadla si na posteľ oproti tej jeho. Tú, na ktorej ešte pred pár hodinami umrel človek. 

„To neznelo veľmi uzavreto,“ podotkol blind guy. „A okrem iného,“ začal skôr než Ellinor mohla jedovato namietať, „videla si krajiny a mestá. Ja som za celý život videl len tie najzákladnejšie veci. Keď si dieťa, veľmi ťa nezaujíma ako vyzerá nočná obloha a ako veľmi zelený je park vedľa vášho domu. Preto keď som oslepol, všetko sa mi začalo zdať priveľmi vzdialené. Akoby svet bol skutočne celý čierny. Predstavivosť mi prestala fungovať. Keď teraz dostanem nejaký podrobný opis, musím pracovať veľmi ťažko aby som si detaily spojil do obrazu, ktorý vyzerá aspoň trochu reálne. A jediné čo tým chcem povedať je to, že vidíš. Dokonca viac než mnoho ľudí na celom svete. Cestuješ, a zároveň mám pocit, že dokážeš vidieť ďalej ako ostatní. Až za obzor.“ 

„Ďakujem,“ zamrmlala Ellinor. 

„Vôbec nemáš za čo.“ 

„Pôjdeš k nám na izbu? Clara sa už možno vrátila a nechcem ju tam nechať samú,“ navrhla. A blind guy v tom návrhu počul aj tu skrytú prosbu a nádej. 

„Ak ma budeš viesť,“ povedal a pokrčil plecom. Ellinor ho chytila za lakeť a zodvihla z postele. „Tvoj dotyk je zdravší ako dotyk ostatných ľudí,“ povedal náhle. 

Ellinor sa schuti zasmiala zvonivým smiechom. „Odo mňa sa nenakazíš ani chrípkou, blind guy.“ 

„Už ma to prestáva baviť,“ odvrkol naoko pobúrene. „Volám sa Ferd.“ 

Ellinor sa zasmiala. „Nie Fred ale Ferd? Začínam byť spokojná so svojim menom.“ 

„Vedel som, že to nepôjde bez otázok,“ povzdychol. 

„Znie to dosť ako Pferd, vieš, kôň. Možno ťa tak budem volať,“ zasmiala sa. 

„Dobre Ellinora, takú detinskú hru môžu hrať dvaja.“ 

Vtedy už boli skoro pri recepcií a Ellinor vôbec nevadilo, že silno stíska jeho ruku, aby ho bezpečne viedla.