Indigo 5.

„Nestihneme to!“ kričala Maria na plné hrdlo, keď videla ako sa Indigo pomaly ale isto zamotáva do dlhých šiat, ktoré jej trčali spod toho jej čierneho kabáta. 

„Drž hubu!“ zahriakla ju už poriadne naštvaná Indigo, zapichla ihličkový opätok do vrstvy snehu a poriadne hlasno zanadávala. Čert jej bol dlžen ten trápny vianočný ples. Aj Mariu, ktorá ju navliekla do dlhých indigových šiat. Všetky jej hlúpe stratégie o tom, ako musí vyzerať dokonalo aj tak vyjdú nazmar, lebo sa o chvíľu určite šmykne na ľade. Alebo jej úplne premrznú nohy. 

„Je to už len jedna odbočka,“ zmenila Maria tón, zastala a následne Indigo schmatla za ruku a potiahla smerom k odhrnutému chodníku, na ktorom sa blyšťal priezračný ľad.



„Dovtedy zamrznem. Doteraz nechápem, prečo som si nemohla vziať aj čižmy,“ prekrútila oči a pevne zovrela jej ruku ako stúpala v tých vražedných ihličkách na ľad. 

„Je hriech čo i len pomyslieť na to, že by si mala pri takýchto šatách svoje vyčaptané čižmiská. Tak sa prestaň sťažovať a utekaj!“ vypľula Maria. Pred nimi sa už črtala vysvietená historická budova do ktorej Maria Indigo viedla. Konal sa tam najdôležitejší večierok, akého sa Indigo kedy mala zúčastniť. Keby v ten večer nadviazala čo i len jeden nový kontakt, zmenil by sa jej život. Jej práca by už nebola len nezmyselné papierovanie a bezduché hľadanie známej a hlavne šikovne sa skrývajúcej vrahyne. Nie. Keby si našla nových známych, bola by niekto. Nebola by Werterovský kvietok, kdeže. Bola by Indigo, a Jamesovi by zhasol ten arogantný povýšenecký úsmev. Ona sama by mohla byť pomstiteľ, mohla by byť hocičím, len nie tou nevinnou kvetinkou v retro okuliaroch s čiernym rámom. Dnešok by mohol byť prvým dňom jej nového života. Stačilo sa jej dostať po poslednom zľadovatenom chodníku, stačilo pár malých krokov a jej život by bol tým, čím ho vždy chcela mať. A chúďa Maria, tá prostoduchá ukecaná brazílska modelka ani len netušila, k čomu to dnes svojej novej kamoške pomáhala. Starostlivo jej vybrala tie nádherné padavé šaty v odtieni najdrahšieho indiga. Učesala jej elegantný drdol a strčila do neho korunku z pravých diamantov. Obetavo jej požičala tie nádherné šperky, po ktorých by inokedy Indigo vôbec netúžila. V ten chladný moskovský večer mala na sebe viac mejkapu ako kedykoľvek predtým. Prenikavé modré oči, v ktorých ju rezali šošovky, jej svietili spod tmavo namaľovaných viečok a bordové pery stískala v grimase, ktorá naznačovala, že o chvíľu zmrzne. 

Vtedy sa konečne dostali k budove, pred ktorou stáli roztrasení poslíčkovia. Maria náhle pustila jej ruku a ešte raz sa zadívala na svoje dielo, ktoré urobila na jej tvári a vlasoch. „Myslím, že dnes ho úplne doriadiš,“ vyhlásila spokojne v domnienke, že tento večer je len o tom, ako najviac zničiť Jamesa. A Indigo ju nepoznala dosť dlho natoľko, aby jej bolo ľúto, že ju tak podlo klame. 

„Dúfam,“ zamrmlala Indigo trochu roztrasene, a vôbec nie od zimy. A hoci to veľmi nerada priznávala, dúfala, že Jamesovi spadne sánka, keď ju uvidí. Sebavedomú a nezničiteľnú. Lebo presne takou túžila byť celým svojim nevinným srdcom. 

„Tak sa drž,“ usmiala sa Maria široko a postrčila ju smerom k množstvu nebezpečne vyzerajúcich schodov. Poslíček jej otvoril presklené dvere a ju ovalilo príjemné teplo predsiene. 

„Dobrý večer, slečna,“ pozdravil ju vysoký muž v obleku po rusky a ona sa snažila plynulo odpovedať. „Vaše meno, prosím?“ opýtal sa a premeral si ju nedôverčivým pohľadom. Jasné, že väčšinu spoločnosti, ktorá sa tu dnes zišla, dôverne poznal. A ona bola nová, mladá a úplne sama. Také slečny sú nebezpečné. Hlavne od čias, kedy svetu ako tento vládla Helen Ativa. 

„Rhona Werterová, pane. Pracujem pre Jamesa Doyla,“ snažila sa povedať jeho meno čo najmenej znechutene, ale neusmiala sa. Úsmev je lacný prejav strachu. Muž sa chvíľu sústredil na zoznam vo svojej ruke a následne vyčaril malý úsmev. 

„Ste tu len tak-tak, slečna Werterová. Pri hlavnom stole vás už netrpezlivo čakajú,“ veľmi rýchlo sa prepol do angličtiny, položil zoznam na stolík vedľa a pomohol jej von z kabáta. Kývol na pikolíka, ktorý bol práve na dosah a ten aj s kabátom zmizol. Indigo pozrela na zvyšné kvapky roztopeného snehu na topánkach a nariasila si tie krásne šaty s čipkovaným živôtikom. Zrazu sa muž nečakane naklonil k jej uchu. „James začínal zúriť,“ zašepkal a jemne ju postrčil k ďalším dverám.

 Taký ples mohol pokojne konkurovať tým, ktoré sa konali v ich írskej vile. Sála priam rovnako široká ako dlhá bola plná malých stolíkov pri ktorých vášnivo debatovali dôležití muži s inými ešte dôležitejšími, pričom ich vyfintené manželky v stotisícových outfitoch len sedeli vedľa a znudene si obzerali nechty. Pod pódiom, úplne na konci sa vynímal naleštený tanečný parket, ale orchester ešte nehral. Indigo mala presne dve minúty na to, aby sa dostala k jedinému obdĺžnikovému stolu v miestnosti. Pri tom stole sedeli tí najdôležitejší ľudia, postarší páni s paličkami a v smokingoch. A medzi nimi trónil James, vlasy starostlivo učesané dozadu, aby vyzeral dôveryhodnejšie. Strnisko si však nechal a to, že arogantný úsmev mu zdobí pery videla Indigo už z vrchu schodišťa, ktoré viedlo dole z akejsi terasy na ktorej práve stála. 

Pomaly zostupovala dole akoby bola kráľovnou celého sveta. So zdvihnutou hlavou kládla nohu pred nohu a jej nezábudkové oči si premeriavali všetkých ľudí v miestnosti ako röntgen. Nakoniec, keď jej ruka skĺzla z lešteného zábradlia sa akýsi gentleman od najbližšieho stola postavil a ponúkol jej svoje rameno, na čo jeho priateľka reagovala znechuteným pohľadom a hlasný odfrknutím. Indigo sa jemne usmiala a nechala sa mužom priviesť až k jedinému voľnému miestu v sále, ako inak, vedľa Jamesa, ktorý sa akosi zabudol usmievať. Muž ju rýchlo pustil a vrátil sa k svojmu stolu nechávajúc Indigo stáť pred očami všetkých, ktorý pozorovali Jamesovu zvláštnu reakciu. 

„Dobrý večer, páni,“ zvlnila pery v úsmeve a sadla si vedľa zaskočeného Jamesa, ktorému sa pomaly vracala do tváre farba. „Volám sa Rhona Werterová a dnes tu zastupujem Spoločenstvo Olivera Audreyho a Jamesa Doyla,“ predstavila sa s vážnou tvárou a muži pri jej priezvisku ešte viac zbystrili. 

„Najmladšia slečna Werterová?“ ozval sa pán, ktorého Indigo veľmi dobre poznala, pretože kedysi vládol polovici sveta bez toho, aby o tom niekto vedel. 

„Áno, presne tak, pán Kuzentsov,“ odpovedala zdvorilo. James si ju stále premeriaval, no ona mu nevenovala ani najmenšiu pozornosť aj keď jeho čierne oči akoby vypaľovali na jej tele malé, neviditeľné dierky. 

„Veľmi sa ponášate na svoju matku, slečna,“ ozval sa druhý, nazývaný aj pravá ruka samotného boha. 

„Ďakujem, pán Yakovlev.“ 

„Ehm..“ odkašľal si James nahlas. „Slečna Werterová nevie veľmi dobre po rusky, preto by som bola rád, keby sa konverzácia pri tomto stole viedla v angličtine. Nemal by to byť problém, však, páni?“ James sa pousmial a oni všetci prikývli. „Myslím, že teraz by sme mohli tento ples konečne zahájiť,“ vyhlásil. 

Nasledovalo pár trápnych a gýčových ceremónií, hlúpych príhovor a mnoho falošných sĺz dojatia. Aj tak všetci zasvätení, ktorí tam boli vedeli, že polovica hostí sa nedožije budúceho roka. Doba bola zlá a konkurencia veľká. A Indigo, pracujúca pre Spoločenstvo by sa po správnosti mala triasť. Aj Indigo, ktorej dvojča bol Saul Werter, stále úspešnejší mladý vyvrheľ, ktorý jej prestup doteraz nepredýchal. A aj tá Indigo, ktorú James ťahal na tanečný parket zatancovať si prvý valčík. 

„Teraz?“ povedala s kamennou tvárou. „Na to som ešte nemala dosť vína,“ odvrátila od neho tvár a on sa nahnevane postavil nechávajúc ju tam sedieť samú.

Počas večera sa na kus reči zastavilo mnoho ľudí s ktorými sa potrebovala porozprávať. Všetkým nenápadne naznačila, ako rada by pre nich pracovala a vytiahla pritom z kabelky indigovú vizitku, ktorú im všetkým strčila do vrecka na saku, či bielej košeli. A aj keď sa nezabudla jemne usmievať, vyžarovala z nej taká aura sebavedomia a vážnosti, že sa jej nikto, ani tí najskúsenejší vyjednávači a vrahovia, neodvážil odporovať. Bola si istá, že ten večer navždy zmení celý jej život, a že bude môcť zo spoločenstva len tak odísť, hodiť Jamesa za hlavu tak, ako to predtým urobil on s ňou. A keby mala za sebou takých vplyvných ľudí, nemusela by si robiť starosti ani s jej hlúpym dvojčaťom. Jej brat je vzduch oproti tým, ktorí by ju mohli podporovať. Írska elita a spoločnosť celého sveta je obrovský rozdiel a nech nad tým premýšľala akokoľvek, nenašla vo svojom pláne žiadnu závažnú chybu. Už žiadne Írsko. Žiadna Rhona Werterová. Žiaden James. Len Indigo. Len ona. Nemohla si pomôcť, ale keď si predstavila svoj vysnívaný život, musela naširoko roztiahnuť bordové pery a chlipnúť si trošku bieleho vína z pohára, na ktorom bol výrazný odtlačok jej pier.

 „Nemôžeš sa mi skrývať večne, vieš o tom?“ zapriadol jej James do ucha, dávno po polnoci, keď sa parket pomaly, potichu vyprázdnil.

 „Tak trochu som v to dúfala,“ povzdychla a vzduch naplnil jemný vínový opar. 

„Nádej je mi ale riadna klamárka,“ zamrmlal a rýchlo ju vytiahol hore zo stoličky. 

„Zatancuješ si so mnou, Werterová?“ požiadal ju s vážnou tvárou, ale iskričkami v očiach. 

„Ak inak nedáš, Doyle,“ pokrčila plecom a jemne sa uklonila, pričom jej šaty pošteklili nohy. „Ale nepočujem, že by hrala hudba,“ uškrnula sa. James zodvihol ruku smerom k orchestru na pódiu a sálu okamžite zaplnili rezké tóny známej klasickej melódie. 

„Ja sa z toho, asi vážne nevyvlečiem, však?“ nadvihla Indigo obočie a nechala sa viesť na parket. 

Ako melódia pomaly plynula, James bol stále bližšie k jej telu nech sa Indigo odťahovala ako chcela. Občas ňou poriadne zakrútil, až jej sukňa viala vo vzduchu ako vlny nočného mora. No vždy ju zasa pevne zovrel v náručí, majetnícky, akoby bola stále jeho, ale predsa voľne, lebo ona patrila len a len sebe samej. 

„Nikdy som si nemyslel, že si taká naivná,“ vyhlásil jej drzo do ucha, keď ju zasa raz pritiahol úplne k sebe.

 „A čo ťa núti si to myslieť?“ zodvihla pohľad a prešpikovala jeho uhľové oči. „

Kontakty čo si si dnes pozháňala,“ začal. 

„Čo s nimi?“ zavrčala, stále hľadiac do tých zákerne žiariacich očí. 

„Sú ti na nič.“ 

„Nie sú.“ 

„Ale doriti, Werterová, ty si vážne myslíš, že ja ťa nechám odísť?“ vybuchol hlasno. A hoci parket bol veľký, a oni tancovali úplne sami, predsa sa bála, že ich niekto bude počuť. 

„A ty si myslíš, že ma donútiš ostať?“ zaškriekala posmešne. 

„Asi zabúdaš s kým sa rozprávaš, dievčatko. Mohol by som ti postupne zruinovať celý život.“ 

„Vážne?“ usmiala sa. „Mohla by som ťa zabiť. Hneď teraz. Ver mi, po všetkých svinstvách cez ktoré si ma povláčil by to pre mňa nebol najmenší problém,“ vytrhla sa mu z náručia, ale on ju zasa rýchlo pritiahol späť, bez toho, aby si niekto ich nezhodu všimol.

 „Do toho,“ vyzval ju suverénne. Indigo mala na nohe pripevnenú malú, no ostrú dýku. Jediná dobre mierená rana a bolo by po Jamesovi. Lenže aj ona dobre vedela, že urobiť takú chybu je kolosálna blbosť. Preto sa len rýchlo zaklonila a keď sa znovu vystrela, Jamesovu tmavú tvár zdobil posmešný úškrn. 

„No vidíš. Divoká Indigo. Divoká a taká nevinná. Zostaneš presne tam kde si. Budeš mi ďalej pomáhať nájsť Helen Ativu, a keď ju nájdeme a patrične použijeme, môžeme sa porozprávať o tvojom kariérnom raste.“ 

„Zabudni,“ zúžila Indigo oči a James pokrútil hlavou. 

„Nepôjde to po dobrom?“ zavrčal. „Tak potom mi nedávaš na výber.“ 

Schmatol ju za ruku a nasilu ju odviedol k bočnému východu kde čakal presne ten istý muž, ktorý ju tu privítal s nejakým ďalším. 

„Nájdite jej kabát a vezmite ju ku mne,“ prikázal im James stroho a priam im ju hodil do rúk. 

„Nehraj so mnou tvoje detské hry, Indigo. Už dávno nie sme dve írske deti hrajúce sa na vrahov.“

 na trikrát napísané toto. A stále naprd :)