Indigo 4.

Ani si nepamätala kedy bola tak neskutočne vytočená. James ju už veľakrát nahneval do nepríčetnosti, ale nikdy, nikdy za celú históriu ich búrlivého vzťahu ju nenaštval do takej miery. Ani len keď odišiel, a to už je čo povedať. 

Keď vybehla von z tej prekliatej prečačkanej kaviarne ani sa nezamyslela nad tým kde vlastne kráča. Križovala jednu ulicu za druhou, nahnevane prechádzala ledabolo odhrnutými chodníkmi a chladní premrznutí Moskovčania a turisti ju len nedbalo obchádzali. Nikoho nezaujímalo mladučké, do počasia zle oblečené, dievča. Natrafila na pár bezdomovcov, ktorí sa zahrabali pod hordy škatúľ a diek. Nechápala, ako mohli vôbec ešte žiť, keď takéto šialené počasie bolo už najmenej dva týždne. A to bol iba koniec novembra. Odvrátila zrak od tých zúbožene vyzerajúcich ľudských prízrakov, ktorí si ju ani nevšimli, takí boli zabratí do vášnivého rozhovoru v tej ich tvrdej ruštine. Ako tak kráčala ďalej a zabárala nohy do stále horšie upravených chodníkov, rozmýšľala Indigo, čo asi teraz urobí. Mohla by zavolať írskemu šéfovi a poriadne mu vynadať za to, že jej nič nepovedal. Museli ju mať preklepnutú odhora dole, vedeli o tom, že James jej nie je cudzí. Lenže to by nič nevyriešilo. Taký telefonát by ju mohol stáť tú mnohomesačnú drinu a to veru nechcela. Od rána do noci sa snažila rozlúštiť všetky záhady, ktoré jej podhodili pod nos a teraz by jej ich mohli zasa značne rozuzlenejšie zobrať. To teda nie, to nedovolí. Potom ju napadlo, že by mohla proste utiecť niekam ďaleko s pomocou jej rodičov. Tí by jej hneď založili účet bez limitu na nejaké falošné meno a ona by mohla žiť v pokoji po celý zvyšok života. Veď kto by odmietol ponuku len tak sa vyvaľovať niekde na Tahiti s chladeným drinkom v ruke, pričom ruská zima by bola len spomienkou zastrčenou v najtemnejšej časti mozgu. Nikto by takej ponuke neodolal. Nikto, okrem Indigo. Celý život bojovala proti podpore svojich rodičov, a teraz by im zavolala pri prvom probléme. 

„To by si bola pekný zbabelec, ty krava,“ vynadala si nahlas. Ukrývať sa má právo len ten, ktorý už má na konte toľko úspechov, že budú žiť aj za neho. Ale trápne devätnásť ročné dievča, ktoré ešte nikomu skutočne neublížilo nemalo na to najmenší nárok. Bojovať sa slávu, a potom, keď už je tak vysoko, len tak bezhlavo skočiť zasa dole...to nebol jej štýl. 

Preto, hoci to nijako jej problémy neriešilo, ale bolo to jediné dobré rozhodnutie aké mohla urobiť , si kúpila kávu v papierovom pohári a sadla si na omrznutú lavičku pri rieke. Tak nejako vedela, že bude potrebovať viac ako len kávu, ale ešte nebol ani obed a jej ostalo dosť dôstojnosti na to, aby ešte nepila. A navyše, všetky bary budú zatvorené, pomyslela si.

Večer sa v jednom z nich ocitla presne v takom naprd stave v akom bola predpoludním. Litre kávy jej pomohli akurát tak k rýchlejšie striedajúcim sa myšlienkam. 

James ako sa uškŕňa pri ich prvom stretnutí. 

„Jednu whisky s ľadom, prosím!“ zakričala na čašníka pomalou angličtinou. 

James ako ju naháňa po byte v čertoch diabloch. Vyzliekla si čierny kabát a pošuchala premrznuté prsty. Sadla si na vysokú stoličku pri bare a pozorovala ako čašník rýchlo leje whisky do pohára. 

James ako ju hádže na posteľ. Pred nosom jej pristál dozlatista zafarbený pohár, ktorý do seba okamžite kopla.

 James ako... 

„Hej!“ skríkol niekto vedľa nej. Ľahostajne otočila hlavu smerom k hlasu a zbadala vysokú chudú brunetku s exotickým vzhľadom, ktorá na ňu začala hovoriť lámavou ruštinou. 

„Nerozumiem ti,“ odvrkla jej Indigo po anglicky. Brunetka s výzorom bezchybnej modelky si očividne vydýchla. 

„Mohla by si zo stoličky odpratať ten kabát? Je tvoj, či nie?“ vypadlo z nej rýchlo. Indigo prekrútila očami a prehodila kabát na operadlo svojej stoličky. 

„Vďaka. Nikdy by som nepovedala, že tu bude taká plnka,“ pokračovala v konverzácií nevšímajúc si nevraživý tón, ktorý Indigo nasadila. 

„Zvykaj si, si v Rusku,“ zamrmlala Indigo chladne a kýva na čašníka ukazujúc na svoj prázdny pohár. 

„To áno, ale aj tak. Myslela som, že väčšinou sedia doma a popíjajú vodku.“  Dievča sa usadilo na poslednej voľnej stoličke, tam kde mala predtým Indigo kabát. 

„Mimochodom, ja som Maria, a ty?“ Natiahla ruku k čašníkovi, ktorý práve doniesol druhú whisky a vypýtala si od neho koketne ten najlepší drink, aký tu máte. 

„Indigo,“ odvetila so smiešnou skrivenou grimasou. 

„To je prezývka, alebo máš tak trošku fanatických rodičov?“

Indigo sa schuti pousmiala, ale to bolo to asi len tou kávou a konečne účinkujúcou whisky. 

„Prezývka, ale ani moje meno nie je nič moc.“ 

„Moji rodičia sú nudní a tradiční brazílski emigranti. Vážne, Maria? Žiadna originalita,“ pokrútila hlavou s bielučkým úsmevom. Indigo mlčala, dúfajúc, že Maria konečne sklapne. Lenže tá bola priveľmi šťastná, že konečne našla niekoho okrem svojho manažéra s kým by sa mohla porozprávať. „Indigo je každopádne pecková prezývka. Kto ti ju dal?“ 

„Ja. Celá som indigová. Ani modrá, ani fialová. Ani jemná, ani hrubá. Indigo, večný prechod,“ odrecitovala stále odvážnejšia. „A okrem toho som sa toho svojho hlúpeho mena musela zbaviť,“ dodala, a z jej slov išla ešte väčšia horkosť ako zo znovu plného pohára pred ňou. 

„To je nápadité,“ povedala Maria jemne a usrkla si z toho jej najlepšieho drinku, ktorý bol až priveľmi ružový na to, aby chutil dobre.

 „Hádam správne, že si nejaká vychytená modelka?“ spýtala sa Indigo a Maria prikývla. „To vyzerám až tak namyslene?“ zasmiala sa. „

Ale prosím ťa. Si taká ukecaná, že by si aj mŕtveho donútila prehovoriť. A navyše strašne krásna.“ 

„Tak to ti teda ďakujem!“ rozosmiala sa nahlas. „Áno, som modelka lietajúca hore-dole po celom svete. A teraz, v zime, som uviazla v Rusku na dobru neurčitú. Agentúra tu rozbieha biznis a ja im mám dohadzovať nových ľudí. Neviem, čo som komu urobila keď mi dali takýto trest,“ pretočila očami a zasa si odpila trochu z drinku. 

„Mám taký dobrý odhad na ľudí,“ pousmiala sa už jemne pripitá Indigo. 

„A ty, čo tu robíš ty?“ 

„Pracujem. Teda, po dnešku asi pracovala,“ zvraštila obočie pri spomienke na jej rozhovor s Jamesom. 

„V obore?“ zaujímala sa jej otravná spoločníčka.

 „Ak by som ti to povedala, musela by som ťa okamžite zabiť,“ vyhlásila Indigo. Maria sa nesmelo zasmiala, lebo nevedela, že Indigo to myslí skutočne vážne. 

„A teraz tu sedíš ako kôpka nešťastia pretože...?“ zatiahla. Indigo mlčala. Rozmýšľala už len sťažka, mozog jej zakrýval príjemný opar, ktorý jej zakazoval racionálne myslieť. Bol to príjemný pocit nemať plnú hlavu dôležitých vecí a miesto toho sa tu zbytočne vybavovať so zvedavou brazílskou modelkou Mariou, ktorá bola taká krásna, že barman pri pohľade na ňu vylial celý rozrobený drink. Lenže ako sa Maria opýtala tú záludnú otázku, mozog jej opäť skĺzol k Jamesovi. Či chcela, alebo nie. „Je v tom chlap, že hej? My modelky na toto máme nos,“ vyhlásila hrdo. 

„Nechcem sa o tom baviť,“ vytisla zo seba podráždene. Pohár, ktorý chcel barman zasa naplniť zakryla dlaňou a nesúhlasne pokrútila hlavou. 

„Ako myslíš, ale mne môžeš povedať všetko.“ Ruku, ktorú jej vtedy Maria ovinula okolo pliec rýchlo striasla. 

„No jasné, Maria, lebo ťa poznám celú večnosť. Zaplatím!“ skríkla už trasľavým hlasom. 

„Váš účet je už zaplatený,“ povedal barman s otrasným prízvukom. Indigo sa nespokojne zamračila. „Tamten mladík vzadu,“ ukázal do rohu, ktorý práve vtedy osvietila lampa presne natoľko, aby Indigo spoznala len hlúpy ksicht. 

„Maria,“ stiahla ju k sebe aj s jej drinkom, ktorý držala v rukách. „Choď k tomu nechutnému chalanovi, ktorý sa na nás uškŕňa a streľ mu za mňa jednu.“ A Maria, ktorá bola za každú srandu a pomstu ju bez slova poslúchla a prešla až k Jamesovi, ktorý jej štedro daroval biely úsmev. „Ahoj, kráska...“ začal, ale nedokončil.

 Maria sa mu naklonila k tvári a uštedrila mu hlasné zaucho. „Indigo pozdravuje!“ zasyčala sladko a odkráčala od neho preč. 

Keď tie dve zavesené do seba odchádzali z baru, smiali sa tak, že sa prehýbali v kŕčoch. Raz jedna, raz druhá vykrikovali vetu Indigo pozdravuje!, a potom sa na tom zasa len smiali. Zvláštne, ako také priateľstvo môže vzniknúť jednou dobre mierenou fackou.