Indigo 8.

Muža, ktorý na ňu na ulici zakričal Indigo len počastovala znechuteným pohľadom. Šero, ktoré ulicu začalo pomaly zahaľovať jej dovolilo sa jemne usmievať pri vidine dnešného večera a noci. Nezáležalo jej na tom, že tam bude James. To, že po dnešku už možno nebude pre ľudí len obyčajným členom werterovskej rodiny jej dodávalo akýsi nádherný pocit víťazstva. Ako tak kráčala k Jamesovmu domu, ktorý už nebol ďaleko, z času na čas zodvihla tvár so širokým úsmevom k nebu akoby chcela každému ukázať, že dnes je konečne po takom dlhom čase šťastná a spokojná. Ani to, že sa pôvodne zaviezla autobusom o pár kilometrov ďalej jej nevadilo. Naopak, smiala sa keď sa pýtala cudzej ženy na ktorý autobus má nastúpiť aby sa dostala na západný okraj mesta.

Teraz mala prvýkrát tú česť obzrieť si poriadne Jamesov dom. Nebol až taký veľký ako sa jej zdalo prvýkrát. Bol to len dlhý bungalov so zdanlivo nekonečnou záhradou a tým tmavým zlovestným lesom vzadu. Z komína sa nenápadne tiahli kúdole dymu, ktoré sa takmer okamžite strácali v hmle, ktorá na mesto sadala každý večer. Nebol tam žiaden plot ani brána, nad čím sa uškrnula. James asi priveľmi veril ľuďom, keď ich tak jednoducho nechal vojsť do tej neohraničenej záhrady. Aj ona preto kráčala po vychodenej, napoly zasneženej, cestičke, ale tesne pred vchodovými dverami si to rozmyslela a stúpila miesto toho do snehu v ktorom nebola ani jediná stopa. Snažila sa našľapovať čo najtichšie, ale sneh pod jej váhou predsa len vŕzgal. Rýchlo obišla celý dom až sa dostala k dôkladne vyzametanej terase. Na jej smolu boli dvere pevne zatvorené, ale okno vedľa bolo otvorené na vetranie. 

„Malina,“ povedala si šťastne a stačilo jej pár šikovných pohybov aby sa veľké okno úplne otvorilo a ukázalo tak tmavú a prázdnu Jamesovu spálňu. Skočila dnu len s tichým buch, znovu za sebou zatvorila a vyzula si vysoké čierne čižmy v nádeji, že sa bude bez nich pohybovať tichšie. Zložila si z chrbta aj čierny ruksak a hodila ho vedľa topánok. Len zo zvyku sa rozhliadla po izbe, ale po Jamesovi tam nebolo ani stopy, preto sa potichu vytratila na chodbu. Dvere do hosťovských izieb sa ani neunúvala otvoriť, tam by James nebol. 

A možno ani nehľadala jeho. Možno si len chcela elegantne sadnúť do obývačky a počkať si tam na neho s triumfálnym úsmevom, pretože sa jej práve podarilo vlámať do domu najlepšieho vlamača súčasnej generácie. Lenže James nebol najlepší len tak pre nič za nič. Na konci chodby, keď už Indigo kládla premrznutú nohu na mäkký koberec sa jej jeho ruka omotala okolo úst a druhá ju ľahko prikvačila k nemu. Bez jediného slova, len s pokrútenými kútikmi úst ju odniesol späť do spálne a nechal ju dopadnúť na posteľ. 

„Takže ty si sa mi chcela bez povšimnutia vlámať do domu, Werterová?“ opýtal sa vážne sledujúc ako sa Indigo snaží chytiť dych. Keď sa jej to po chvíli podarilo, posadila sa na posteli a vrhla na Jamesa spaľujúci pohľad. 

„A aj by sa mi to podarilo keby si nečakal, že prídem,“ odpovedala mu na otázku jedovato. 

James nadvihol obočie, uškrnul sa, ale nepovedal nič. 

„Tak?“ spýtala sa teda Indigo. „Čo ma prezradilo?“ 

„Neviem ako sformulovať správnu odpoveď. Ale videl som ťa najskôr cez kuchynské okno, potom cez obývačku a nakoniec aj cez chodbu. Keď sa budeš nabudúce chcieť nenápadne prikrádať, skús ísť popri stene. Najskôr som si totižto myslel, že nevieš nájsť dvere,“ zakončil, ako inak s úškrnom, a vypochodoval z izby skôr ako sa Indigo stihla načiahnuť a jednu mu streliť.

„Takže ja vlastne nebudem robiť nič?“ spýtala sa Indigo s hraným sladučkým úsmevom. 

James jej za necelých pätnásť minút vysvetlil celý plán. Alebo aspoň to, čo sa jej okrajovo dotýkalo. V celom jeho naplánovanom harmonograme nebola ani zmienka o tom, že by ona sama mala niečo robiť okrem toho, že vojde do domu a bude sa pozerať ako sa James zabáva. 

„V podstate áno, to je fajn, nie? Urobím za teba všetku špinavú robotu.“ Či bol taký sprostý, alebo taký dobrý herec, to sa neodvážila Indigo hádať. Vrátil jej sladký úsmev a posunul a naklonil sa bližšie k nej. Kypel v nej hnev. Ona mu hľadá dôkazy celé mesiace, trávi v práci všetok svoj čas, prenesie sa cez to, že sa jej po roku objaví pod nosom a nakoniec, keď sa konečne k niečomu dopracujú, on má zliznúť všetku smotanu?! S nemiznúcim strojeným úsmevom sa posunula na sedačke úplne na kraj a sklonila sa k jeho vystrčenej tvári. V očiach mu videla akési nezmyselné očakávanie. Nútilo ju to zotrieť z tváre úsmev, ale v poslednej sekunde sa ovládla.

 „Takže nič, hovoríš?“ zapriadla jemne.

 „U nášho milovaného Edgara nie. Ale tu,“ odmlčal sa a ak to bolo možné naklonil sa ešte bližšie, „by som ti využitie určite našiel.“ A keďže presne to Indigo čakala, nemihla ani brvou. 

„Tak sa predveď,“ vyzvala ho suverénne a on, hoci bol prekvapený zvratom udalosti, lebo to by Indigo za normálnych okolností nikdy nepovedala, ju s ľahkosťou potiahol za sveter na svoje kolená. 

„Naozaj?“ spýtal sa protivne. Snáď akoby sa ho po všetkých tých mesiacoch, ktoré spolu strávili mala báť. Skutočne otrávene prevrátila oči a prisala sa mu na pery. 

Bolo to až zvláštne, že po takom dlhom čase, po všetkých tých preklínaniach a nenávisti chutilo bozkávanie s ním presne rovnako. Nebolo ani sladké, ani surové a Indigo mala zasa raz dojem, že s nikým na svete by si nerozumela tak dobre ako s ním. Lenže nech ju to akokoľvek bralo späť do bezstarostnej minulosti, musela sa sústrediť. Omotala si nohy okolo jeho pása a on, akoby naozaj vôbec nerozmýšľal, jej rukami prechádzal po chrbte. Nakoniec, keď už ho mala úplne v hrsti mu vsunula ruky do tých vyčesaných čiernych vlasov, omotala si pramene okolo prstov a najsilnejšie ako sa len dalo ho od seba odtrhla. A keďže k nej bol prilepený ešte aj vlastnými rukami, nemal šancu ju zo seba zhodiť. 

„Ty si zo mňa dobrý deň robiť nebudeš!“ zavrčala Indigo zlostne a trhla mu hlavou dozadu. Jamesovi chvíľu trvalo kým sa spamätal, no aj keď už nevyzeral tak prekvapene, nesnažil ju zhodiť na zem. 

„Prosím?“ opýtal sa, nie veľmi nadšený z ďalšieho zvratu. 

„Myslel si si, že urobím za teba hlúpe papierovačky a ty si potom spokojne napochoduješ k nejakému chudákovi a budeš sa tváriť, že si sa tam dostal vlastnou šikovnosťou?!“ kričala mu do tváre nahnevane. 

„Tak som to nemyslel,“ obraňoval sa. 

„Nie?!“ vykríkla Indigo. „Lebo presne tak to vyzerá.“ 

„Ja len nechcem aby ti ten chlap ublížil.“ 

„Preto ma proste vyhodíš z hry? Veď v tom dome budeš so mnou, nič mi nemôže urobiť,“ protestovala. 

„Nie, Werterová. Je to nebezpečné,“ nepoľavil, ignorujúc fakt, že Indigo má nad ním poriadnu prevahu. 

„Nie?“ spýtala sa Indigo po krátkej odmlke s prižmúrenými očami. 

„Nie,“ odvetil James pevne, teraz jej zazerajúc na našpúlené pery, ktoré len pred malou chvíľkou zdobili tie jeho. 

„Tak mi podaj mobil,“ poprosila ho s úsmevom. 

James v zlomku sekundy zbledol a následne chabo zamrmlal: „Fajn. Môžeš ho vypočúvať.“ 

V tom momente sa ho Indigo pustila ako starej špinavej handry a bez jediného slova si ľahla na gauč na ktorom pred týmto divadielkom sedela. 

„Ak sa ti niečo stane, prisahám, že ťa sám dorazím,“ zavrčal James podráždene a prešiel si rukami po tvári na ktorej stále nebolo badať zdravý odtieň. 

„Tak to ťa sklamem. Vrátim sa domov bez jediného škrabanca.“ Zvyšok večera prežili v absolútnom tichu a či Indigo chcela alebo nie, pred očami sa jej mihala Jamesova reakcia na to, že by ho mohla opustiť.

Kým jej James konečne prišiel otvoriť dvere, zdalo sa jej to ako večnosť. 

„Čo tam robíš, ty blbec?“ spýtala sa potichu samej seba keď už najmenej päť minút stála na zľadovatených schodoch starého činžiaka. Edgar Collonel býval podľa Jamesových informácií na treťom poschodí. Indigo chvíľu pochybovala, že sa James dostane hore, ale nepovedala mu to. Doteraz nepočula žiaden tupý náraz, čo znamenalo, že James už je určite vo vnútri a buď si z nej strieľa alebo ju nechutne podrazil. Nakoniec sa však zjavil dole s ukazovákom pritisnutým na perách a otvoril tie staré dvere. Indigo sa vopchala dnu s nádejou, že bude presne tak ticho ako on a nasledovala ho po schodoch na tretie poschodie. 

„Byt je čistý. Je tam len on,“ zašepkal James a vošiel do dverí napravo. Indigo za ním a ticho ich zavrela poškriabané dvere. V predsieni zo seba zhodila kabát, utrela si okuliare a prehodila si vysoký vrkoč z čiernych vlasov na plece kde splýval s oblečením. So sebavedomo zdvihnutou hlavou si to namierila do obývačky kde v strede stála stolička a na nej sedel precízne zviazaný Edgar, ktorý sa nechal hlúpo chytiť. James sedel oproti nemu so zbraňou v ruke na mieril na neho tak presne, že keby vystrelil, guľka by vletela priamo do stredu Edgarovho čela. Chudák upínal na Jamesa vystrašené oči, no keď Indigo vošla okamžite si ju premeral priam lačným pohľadom. 

„Zdravím, Edgar,“ povedala Indigo chladne a pomaly prešla až úplne k nemu a posadila sa k Jamesovi. Vrhla na neho jediný pohľad a on sa s nevôľou odpratal a postavil sa do kúta. Edgar bez slova pozeral na Indigo, ktorá ani za nič nezmenila výraz tváre. 

„Nečakal si ma tu?“ spýtala sa.

 „Nie. Teba skutočne nie, krásna slečna,“ odpovedal jej jasne. 

„Škoda,“ pokrútila Indigo hlavou. „Myslela som, že by si ma rád videl. Na plese si tak vyzeral.“

„Keby ma tvoj kamoš nezviazal, práve teraz by som ťa pozýval na večeru.“ 

Tak on sa chce hrať?, pousmiala sa Indigo. O to lepšie. 

„On nie je môj kamoš,“ uviedla Indigo veci na správnu mieru. „Ale keby ťa nezviazal on, urobila by som to sama. Tak, a teraz, keď už som sa dozvedela ako veľmi si rád, že ma vidíš...“ postavila sa zo špinavého gauča a uštedrila Edgarovi silnú ranu do sánky. „Ako si sa dostal k Hell?“ zrúkla na neho. James sa v kúte schuti zasmial, ale to ju nevyviedlo z miery. 

„Prečo ťa to zaujíma?“ drzo jej odpovedal Edgar škrípajúc zubami. 

Ďalšia rana. Edgar vypľul na podlahu vylomený zub a kvapky krvi. 

„Ako si sa dostal k Hell?“ zopakovala Indigo otázku pokojnejšie. 

„Našla si ma sama,“ odpovedal ticho. 

„No vidíš, ani to nebolelo,“ uškrnula sa Indigo. 

„Prečo ste prišli do Ruska?“ položila ďalšiu otázku. A kým Edgar stihol sformulovať odpoveď, pristála mu na líci boľavá facka. „Trochu sa rozhýb!“ súrila ho. 

„Ja neviem!“ vykríkol a zasa vypľul na zem krv. „Proste ma tu zobrala a povedala, že má prácu. A že na Thajsko sa už dávno prišlo.“ 

Indigo prižmúrila oči, nevedela či mu veriť alebo nie. 

„Prisahám!“ dodal Edgar zúfalo. 

„Povedala kto prišiel na Thajsko?“

 „Vravela niečo o nejakom spoločenstve. Neviem akom, naozaj!“ Edgar na ňu upieral oči plné strachu. Vážne to bol amatér. 

„Samozrejme, že nevieš,“ zamrmlala Indigo ľahostajne. „Hovorila iba o spoločenstve? O nikom inom?“ 

„Vravela, že...“ prižmúril oči snáď akoby ho niečo bolelo, „vravela, že Sídlo je pozadu. Myslela si, že tu ju nikto nenájde.“ 

„Takže Sídlo je pozadu?“ zopakovala Indigo sama pre seba. Ktovie, kto z nich má prípad Hell na starosti. Zásadný rozdiel medzi Sídlom a Spoločenstvom v tejto záležitosti bol ten, že Sídlo chcelo Hell okamžite zabiť. Spoločenstvo potrebovalo informácie, jej príbeh a aj jej schopnosti. Smrť až neskôr.   

„Povedz mi Edgar, na čom ste celé tie mesiace spolu s Hell pracovali?“ Indigo si znovu sadla na gauč. 

„Neviem čo presne robila ona. Ja som hľadal informácie. O ľuďoch, ktorý ju hľadajú. O každom jednom zvlášť.“ Zrazu vyzeral pokojnejšie, keď bola jej ruka mimo dosahu jeho tváre. 

„Pracujú pre ňu aj iní ľudia?“ 

„Asi áno. Ale nikdy som ich nestretol.“ 

„Vravel si, že si hľadal informácie. Kde sú uložené?“ zaujímala sa. 

„V počítači,“ odpovedal Edgar. Vtedy mu možno došlo, že je v poriadnom svrabe. Ak odovzdá údaje, Hell si na ňom pekne zgustne. 

„A kde je počítač?“ Indigo sa s nadvihnutým obočím zasa postavila a čakala jasnú odpoveď. Edgar však mlčal. Tentoraz to schytal jeho nos z ktorého sa okamžite pustili prúdy krvi. 

„V izbe,“ zamrmlal bezradne. James okamžite bežal do spálne. Chvíľu sa bytom ozývalo len tiché ťukanie do klávesnice a následne nahnevaná rana do stola. 

„Aké je heslo?!“ zakričal na Edgara. 

„Ten počítač nie je chránený len heslom. Nikto iný okrem mňa ho neodomkne.“ 

James sa vrátil z izby a namieril na Edgara tú svoju pištoľ. Hodil na Indigo jeden veľavravný pohľad, ona prikývla a vytiahla nôž. Pár rýchlymi ťahmi prerezala všetky laná, ktoré Edgara držali a James ho vytiahol na nohy. Okamžite mu priložil pištoľ k spánku a odtiahol ho k počítaču. 

„Nech sa páči, píš!“ prikázal mu nahnevane. 

Po pár minútach obrazovka zasvietila a James ho vyhodil zo stoličky. Sám si sadol a nechal Indigo nech sa o Edgara postará sama. Dokopala ho teda späť do obývačky a on sa aj sám posadil na tvrdú rozheganú stoličku. 

„Najdôležitejšia otázka na koniec,“ premerala si ho Indigo chladne. Bol celý od krvi a vyzeral, že každú chvíľu odpadne. „Kde sa Hell ukrýva?“ oči jej zasvietili ako položila otázku na ktorej jedinej skutočne záležalo. Potrebovala odpoveď tak, ako potrebovala vzduch, ak nie ešte viac. 

„A čo dostanem ak ti odpoviem?“ zachrapčal Edgar zúbožene no predsa skrútil zakrvavené pery do protivného úsmevu. 

„To závisí od toho, akú dobrú odpoveď mi poskytneš,“ povedala Indigo chladne. 

„Nemá jeden úkryt,“ začal. 

Indigo spľasla ako starý balón. Čo si myslela, že to bude také jednoduché? 

„Mám pocit, že ich strieda každý deň, ale vždy sa do nich po nejakom čase vráti. Ale možno ťa sklamem, pretože sa v najbližšom čase chystá odcestovať z Moskvy. Vraj už viete priveľa.“

 „Napíš mi adresy!“ vykríkla Indigo zúrivo a vytiahla zhúžvaný kúsok papiera a pero. 

„S tým ti nepomôžem. Tie adresy nikto nevie, ani ja.“

 „Skutočne?“ zvýšila Indigo hlas ešte viac a výhražne prižmúrila oči. 

„Vážne. Je jedno koľko ľudí pre Hell pracuje, ona bude aj tak radšej riešiť všetko sama. Adresy by nikomu nikdy nedala.“ 

„Tak dobre, budem sa tváriť, že ti verím,“ vyhlásila a zaborila sa hlboko do gauča. „Prečo si vybrala teba? Si trápny amatér. Myslela som, že Hell má lepší nos na ľudí, ktorým sa rozhodne veriť.“

 Edgar zmorene pokrčil plecami a pozoroval zamračeného Jamesa, ktorý kráčal k nim. 

„Čo je?“ vyhŕkla Indigo pri pohľade na jeho nespokojnú grimasu.

 „Nič,“ odvrkol neprítomne. „Spýtala si sa všetko, čo si chcela?“ 

Indigo prikývla.

 „Chceš predniesť nejaké slová na rozlúčku?“ opýtal sa jej. 

„Vďaka, Edgar,“ prehodia nezúčastnene. A Edgar, hoci sa pozeral na Jamesov prst, ktorý ľahko objímal spúšť prehovoril k nej: „Hell by si sa páčila. Keby si bola na jej strane, boli by ste skvelý tím.“ Indigo sa pousmiala a pozrela na Jamesa. Hľadel na Edgara s nepriestrelným výrazom. 

„Aká škoda, že bojuje proti,“ zavrčal. „Choď von!“ prikázal jej. 

A keďže ona ho nechcela naštvať, poslušne si obliekla kabát a vyšla na mrazivú chodbu na treťom poschodí. 

„Musíš ju mať strašne rád, keď nechceš aby videla ako odkväcnem,“ začula kým stihla zavrieť dvere. 

„Skús jej to vysvetliť,“ počula Jamesov tlmený hlas a keď konečne zavrela dvere, bytom a chodbou sa ozval jeden jediný hlasný výstrel. 

Bang, bang.