Indigo 16.

Indigo sotva prešla sto metrov keď sa les pred ňou roztvoril a ukázal jej hmlou a snehom prikrytú čistinu.

 Na chvíľku zastala, porozhliadala sa a zhlboka dýchala. Hmla bola tak hustá, že videla sotva na desať metrov no bola si celkom istá, že Helenin úkryt má rovno pred nosom. V istom momente ju napadlo, že Hell musela byť skutočne zúfalá keď sa utiahla až sem. A odvážna. Lebo tajga v okolí sa tiahla donekonečna. Indigo sa potichu prikrčená vybrala do závejov. Držala sa pri okraji, hmla a prázdnota pred ňou jej naháňali strach. V snehu občas zakopla o peň zrezaného stromu, takže jej bolo jasné, že tajgu skrátka na tomto mieste vyrúbali. Pochybovala, že to urobili Rusi. Hell mala určite nejakú predprípravu.

 Nekráčala dlho keď v diaľke zbadala tmavé obrysy malej učupenej chaty. Prikrčila sa ešte viac a s prihlúpym úsmevom sa vybrala vpred. Napadlo ju, že ak ju teraz vidí, či už Saul, Hell alebo obaja, nemá sa kam skryť. V bielej hmle ju čierne oblečenie zrádzalo. Múdre, napadlo jej. Na malý moment si zasa želala nájsť v útrobách hrubej bundy balíček cigariet. Bola v pokušení začať bundu prehľadávať, ale taká hlúpa nebola. Pokračovala ďalej, snažila sa kopírovať Jamesa, ktorý sa vedel pohybovať ako puma na love. Tvár jej zdobil úsmev psychopata keď sa jej mysľou spätne prehral obraz Jamesa ako sedí opretý o strom a pomaly z neho prúdi krv. Podvedome silnejšie zovrela nôž v rukách. Krv na čepeli pomaly začínala mrznúť. A spolu s ňou iste aj samotný James. 

Vtedy už bola Indigo pred chatou. Zrub vyzeral opustene. Z komína sa nedymilo, okná boli pozastierané a nikde sa nesvietilo. Okrem jej stôp v snehu neboli žiadne iné a keďže nesnežilo od rána, Saul už Hell určite mal. Alebo ona jeho.

Dvere boli zamknuté. S tým Indigo rátala, ale rátala aj s Jamesom, ktorý by ich vedel otvoriť oveľa rýchlejšie, tichšie a efektívnejšie ako ona. Potichu zanadávala. Predsa len mal nejaký význam. 

Nakoniec dvere otvorila, ale trvalo to smiešne dlhý čas a zámka niekoľko krát hlasno cvakla. Zobudila by aj mŕtveho. Potriasla hlavou, aby na prvotné fiasko zabudla a pomaly vkĺzla dnu. 

Ako očakávala, vo vnútri bolo šero. Chvíľu trvalo kým si jej oči, v ktorých ju šošovky začali už poriadne rezať, privykli na náhlu zmenu. Potom si všimla, že chata vyzerá obývanejšie než zvonku. Stála v priamo v obývačke kde v krbe tlelo pár posledných uhlíkov. Ak by priložila, drevo by sa ešte rozhorelo. Na sedačke bola prehodená deka a vankúše boli na jednej kope, skrčené tak, akoby na nich niekto ešte nedávno ležal. Na kresle pod zastretým oknom sa povaľoval hrubý čierny kabát. Lampa visiaca zo stropu sa jemne kolísala. A keďže cez zatvorené okná nefúkal vietor a Indigo ju nerozkývala, musel to byť niekto iný. 

Pomaly, opatrne sa otočila hľadajúc schody na druhé poschodie, no v jej okolí neboli. Potichu sa teda vybrala doprava. V kuchyni okrem polo vypitého hrnčeka kávy nebolo nič, čo by naznačovalo, že ju niekto používa. Možno len pár omrviniek na linke. Indigo si stiahla rukavicu a namočila prst do letnej kávy. Čierna, štipka cukru a charakteristická pachuť rumu. Saul.

„Ušetrím ťa zbytočného hľadania,“ ozval sa za ňou dobre známy hlboký hlas, „sestrička,“ dodal. 

Indigo sa prudko otočila a zaostrila v šere na svoje dvojča. 

Bol o pár centimetrov nižší ako ona. Pod svetrom sa mu napínali vypracované svaly a modré oči nemal doplnené ani okuliarmi, ani šošovkami. Hlavu mal ako obvykle vyholenú a zvyšné črty tváre, ktoré mali tak podobné napínal do strnulej grimasy. 

„Vďaka, braček,“ odvetila Indigo kyslo. „Mohol by si zvážiť pitie trošku zvyčajnejšej kávy ak chceš ostať v utajení, nemyslíš?“ 

„Mohla by si zvážiť návrat domov ak nechceš ostať s guľkou v hlave,“ prešiel rovno k veci a premeral si ju so zdvihnutým obočím. 

„Mal si ma nechať na pokoji. Povedz, komu z rodiny asi tak chýbam? Matke, ktorá sa stará len o utajovanie majetku, tomu arzenálu v pivnici letného sídla a otcovej roboty? Otcovi, ktorý má vždy priveľa práce na to, aby si spomenul, že má deti? Tebe, možno?“ 

„Kazíš meno rodiny, Rhona. Werterovci nie sú zradcovia ako ten tvoj Doyle. Mimochodom, v situáciách ako je otváranie dverí by si mohla použiť skôr jeho ako seba.“ 

„V situáciách ako je otváranie dverí mi je aj smutno, že som ho zabila,“ povedala Indigo pokojne a Saulovi klesla sánka. 

„Netrep somariny. Nikoho si nikdy nezabila.“ 

„Vzhľadom na rozsiahlosť krvácania, poškodenia končatín a tomu mrazu čo je vonku, by som toto tvrdenie prehodnotila, braček.“ A ako dôkaz hodila Indigo na stôl námrazou pokrytý nôž, ktorý dovtedy kŕčovito zvierala v dlani.

 „Na môj dušu, možno nie si až taká nepoužiteľná...“ zamyslel sa Saul keď strelil pohľadom na ľadovú dýku. 

„Späť k téme, Rhona. Ide o to, že Spoločenstvo Audreyho a Doyla sa za posledného pol roka poriadne rozrástlo. To znamená, že Sídlo bude skôr či neskôr hrať len druhé husle a to nesmieme dopustiť. Dobre vieš, že Doyle bol medzi prvými v rade na „trón“ a keď konvertoval, miesto neho začal Sídlo viesť náš otec. Bola to hanba keď si zrazu zmizla. Všetkým došlo, že si konvertovala. Postupne sme zistili aj to, že tejto vašej ruskej pobočke ide len o chytenie Hell. A keďže si moja milovaná dvojička, a vždy si tú ryšavú potvoru obdivovala, napadlo ma, že budeš v Rusku. Otec ma sem poslal aby som ťa priviedol späť...“ 

„Počkaj minútku,“ prerušila ho Indigo rýchlo.

 „Pred chvíľou mi James povedal, že si z neho vypáčil kde som. Povedal, že to on ma zradil, nie že si na to celé prišiel sám.“ 

„To hej, volal som mu, ale to len pre istotu. Bol som zvedavý ako veľmi ťa bude ochraňovať po tom jeho slávnom úteku,“ mávol rukou. 

„A čo si zistil?“ 

„Že je to sviňa. Netrvalo to ani päť minút kým mi vyzvonil všetko.“ 

„Ten chuj...“ zamrmlala Indigo pre seba. 

„Otec ma tu poslal, to som vravel. Tak som ťa hľadal najskôr po Moskve. V tvojom hoteli mi povedal, že si zmizla. Ani si nezaplatila, vyrovnal som to za teba, nemáš za čo. Nakoniec som sa dostal k tej Brazílčanke u ktorej si sa ukryla.“ 

Indigo na Mariu dovtedy ani nepomyslela. 

„Bola celkom prekvapená keď sa dozvedela, čo si zač. Vraj si vyzerala milo keď si sa k nej v bare pripojila. Nuž, aj Maria bola krásna a milá.“ 

Ani nemusel dať dôraz na slovo bola a Indigo vedela, že Marii sa nikdy neospravedlní za to, že jej zničila život. 

„Keď už ste teda boli na stope Hell, napadlo ma, že ju chytím prvý. Aj Sídlo ju hľadalo, tak som sa primiešal. Žena, ktorá zabila Jacka, to už je kaliber. Je to skutočná dračica. Našiel som si spojencov, šiel som jej po stopách a skončil som tu. A povedal to Doylovým ľuďom. Teda nakoniec si tu len a len vďaka mne. A teraz, ak dovolíš, ideme domov.“ Zakončil tvrdo a Indigo v tom momente vytiahla zbraň a na namierila. 

„Nedovolím,“ odvetila. 

„Skús byť na chvíľku rozumná, Rhona,“ ozval sa Saul ako si pokojne na to, že na čele mu každou sekundou mohla pristáť guľka. 

„Nerozumné by bolo nechať ťa nažive a dovoliť ti, aby si mi rozkazoval po celý zvyšok života. Toto nie je o láske dvoch súrodencov ani o tom, že pre rodinu niečo znamenám. Celé je to vecou podrbanej Werterovskej pýchy. A čo, že som odišla? Veď ma nikto nepoznal! Ja o to hlúpe priezvisko ani nestojím, tak prečo by som mala celý život žiť len na jeho úkor?!“ 

„Bolo mi jasné, že nebudeš len tak chcieť odísť, preto mám pre teba návrh,“ pokračoval Saul tým jeho oceľovo pokojným hlasom. Indigo spýtavo nadvihla obočie. „Chytil som Hell. Je hore. Ak so mnou pôjdeš domov, povieme všetkým, že to nie ja, ale ty si ju chytila. Sídlo by zabudlo na zradu, rodičia by ti opustili a ak tak veľmi chceš nasledovať príklad rodiny, dostala by si aj prácu. To je všetko čo si vždy chcela nie?“ 

Indigo sa zamyslela, ale potom zasa rýchlo potriasla hlavou.  

„Skutočne máš Hell?“ opýtala sa. 

„Bež sa sama presvedčiť,“ kývol hlavou smerom k stropu čo ju rozosmialo. 

„Iste a teba nechám tu. Švihaj, veď ma!“ zavrčala zlostne. Zbraň mu priložila na zátylok a Saul sa pohol vpred. Cez predsieň do obývačky fúkal studený vietor z otvorených dverí. Na rohožke sa už utvoril maličkých ľadový závej. 

„Porazí ma z tohto počasia,“ zamrmlal Saul. Lebo počasie bolo očividne v tej chvíli desivejšie ako jeho sestra mieriaca mu pištoľou na hlavu. „Necháš ma aspoň zavrieť dvere?“ opýtal sa. 

„Kriste, ty tiež myslíš na totálne blbosti,“ vynadala mu Indigo, ale otočila sa smerom k dverám a doviedla Saula do predsiene. Saul vykukol z dverí a náhle sa vystrel a rozbehol dopredu. Indigo nestačila dosť rýchlo reagovať, preto bol pár metrov od nej keď zrazu vytiahol spod svetra zbraň. Indigo namierila, pripravená vystreliť, keď sa čistinou zrazu ozval iný výstrel. Na chvíľu sa zastavil čas, nikto sa ani nepohol a Indigo akoby sa celý mozog vypol, reštartoval a začal fungovať v momente keď Saul padol doluznačky do snehu. O pár stotín sekundy už bola pri ňom, ale o jeho telo sa nestarala. V diaľke videla strelca. Priskočila k nemu a nechápavo zazerala na jeho zrazu bledú tvár aj pištoľ, ktorú držal v trasúcej sa pravej ruke.

 „Nabudúce ma lepšie odzbroj. Alebo ma priprav o pravú ruku, Werterová,“ zachrapčal James posmešne. Podľa stopy, ktorá sa tiahla pekných pár metrov a musel väčšinu cesty preplaziť po snehu. Ostala po ňom aj zreteľná krvavá cestička. 

„Nemôžeš za mňa zabíjať ľudí večne,“ zatiahla.

 „No, to teda nie. Myslím, že toto bolo naposledy,“ uškrnul sa trpko. S posledných síl sa obrátil na chrbát a pozeral na hmlou zakrytú krajinu. 

„Vďaka, James,“ snažila sa povedať Indigo čo najzreteľnejšie. Hlas sa jej však triasol.

 „Práve som ti zabil brata.“ 

„Zachránil život,“ opravila ho. 

„Uhol pohľadu.“ 

„Nehádaj sa.“ 

„Fajn, Werterová.“

 Uškrnuli sa. 

„Mala by si ísť dokončiť svoju robotu. Ja to tu už zvládnem sám,“ navrhol. 

A Indigo sa zobrala, stále so svojou ani len nabitou zbraňou v ruke a utekala na horné poschodie chaty. Kúpeľňa, ktorú otvorila ako prvú, bola prázdna. Otvorila druhé dvere, ktoré už na prvý pohľad viedli do Heleninej spálne. Tá izba bola jasne zabývaná. Všade bolo rozhádzané oblečenie, na podlahe svietili kučeravé ryšavé pramene vlasov no ich majiteľka tam nebola. Vedľa stoličky v strede izby sa povaľovali prerezané laná. 

Indigo sa rozkričala od zlosti. Ani Saul si svoju robotu nevedel urobiť poriadne, nie len ona. 

Nahnevaná zbehla dole, vybehla von a hľadala v hustej hmle Jamesa. No našla už len jeho telo. James bol navždy preč a spolu s ním aj Rhona Werterová. Indigo už nemala nič. Meno, priezvisko, pôvod. Ostala jej len jej modro-fialová identita. A nemala nikoho. Rodinu, prácu ani priateľov. Jedine seba a svoj cieľ, že tú ryšavú potvoru konečne chytí. Už čoskoro. 

A teraz, aby sme si to ujasnili. Ten otvorený koniec je tam preto, lebo Indigo sa skladá z troch častí a táto bola prvá. Teraz pôjde druhá a ak sa na to nevykašlem tak príde aj tretia. Po týchto troch častiach by som rada písala všetky tie tri časti dohromady. Ak to dáva zmysel. 

Ani neviete aká som rada, že túto už mám za sebou.

A ani neviete ako ju neznášam.

Zoe