Ellinor mala obrovskú chuť si zhnusene odpľuť keď videla
špinavé ulice Bruselu.
Neštvali ju turisti, na tých si už zvykla. Ani
ponáhľajúci sa úradníci ju nevedeli vytočiť. Dokonca ani keď ju jeden zhodil
v zhone na zem a odišiel bez ospravedlnenia sa veľmi nenahnevala.
Nie. Ľudia za to nemohli. Bolo to otrasné mesto samotné. Chodníky akoby neboli
stavané okolo budov, ale budovy cez chodníky. Usporiadanie ulíc jej nedávalo
žiaden zmysel, každú chvíľu sa stratila. Architektúra sama o sebe sa jej
nepáčila, videla stokrát krajšie budovy, fontány aj námestia. Aj počasie bolo
pod psa. Hmla sa vznášala nad mestom ako uškŕňajúci sa opar a mýlila ju
v orientácií ešte viac. A z hmly jemne mrholilo. Jemne, no
predsa sa jej blond vlasy začali vlniť a strapatiť.
Cestu do školy snáď
nikdy nenávidela viac. Za celé dva týždne čo tam chodila, nikdy neprišla na
hodinu na čas. Prvých pár dní jej to tolerovali, na štvrtý jej navrhli školský
autobus a keď sa aj v pondelok zasa ukázala neskoro, vytiahli
z lavice prvého chudáka, ktorý sa priznal, že býval po ceste
a donútili ju ísť s ním domov aby jej ukázal cestu. Ellinor len mlčky
prikývla a nadvihla obočie. Tá cesta domov bola skutočne záživná. Jej
sprievodca sa ani nepredstavil, a hoci sa veľmi snažil byť nenápadný,
stále len kútikom oka švihal na jej voľne visiace prsty. Stále vyzerali akoby
ich pokrývala januárová námraza, jemne domodra, ozdobené jednoduchým
špirálovitým ornamentom.
„Nie je ti zima?“ opýtal sa nakoniec nedôverčivo.
„Nie,“ odvrkla Ellinor podráždene. Neznášala ľudí, ktorí jej chorobu
vypichovali bez toho aby sa vôbec predstavili.
„Vyzerá to tak,“ dodal jej
sprievodca ospravedlňujúco a prekročil vrece na odpadky.
Ellinor už
nepovedala ani slovo. Neobťažovala sa mu vysvetliť, že jej telesná teplota je
ešte vyššia než jeho, že jej takmer nikdy nie je zima a už vôbec nedodala
výčitku, že nenávidí komentovanie jej choroby. Zvyšok cesty teda šli mlčky,
ďaleko od seba, obaja zahĺbení vo svojich myšlienkach. Ellinor ho slepo
nasledovala až kým nezbadala učupený dom s malou predzáhradkou. Bez
pozdravu sa odpojila a novučičkým kľúčom odomkla ten starý tehlový dom. Už
sa naučila obchádzať komín z banánových krabíc, ktoré jej mama zabudla
označiť, preto ich radšej ani neotvárali. Ich byt v Ríme bol podstatne
väčší ako táto škatuľa, polovicu vecí ani nevybaľovali.
Hneď vo dverách
zacítila výraznú vôňu obeda. Jej mama sa vždy po sťahovaní snažila byť správnou
matkou. Varila a žehlila každý deň, podľa možnosti bol v dome vždy
poriadok a v jej izbe sa každý deň objavila nejaká iná bylina.
S iným liečivým účinkom, inou vôňou (často smradom) a inou farbou.
Mamu to vždy po dvoch mesiacoch prešlo a Ellinor sa už nad tým
nepozastavovala. Bolo fajn mať občas tak snaživú matku. A obedom tiež
neopovrhla. Vošla do stiesnenej kuchyne, zhodila na zem ruksak a sadla si
za obitý drevený stôl.
„Si tu skoro,“ poznamenala mama po krátkom pohľade na
hodiny s obrázkom macka puf.
„V škole mi našli sprievodcu, aby som už
nemeškala,“ vysvetlila Ellinor sucho.
„To je milé,“ nadchla sa jej matka. „
Ani
sa nepredstavil a už sa ma pýtal na kožu,“ precedila Ellinor skrz zuby
a vystrela sa na stoličke.
„Kriste, Ellinor, nemôžeš odsudzovať ľudí za
to, že ich to na tebe prvé upúta!“ karhala ju.
„Iste. A oni ma môžu
odsudzovať za to, že som mala to šťastie a narodila som sa modrá,“
odfrkla.
„Narodila si sa biela. Biela a bez vlasov. A ešte stále nie
si modrá. Možno ani nebudeš.“ Postavila pred ňu tanier s rizotom
a sadla si oproti. Stolička zavŕzgala o drevené parkety keď sa
prisunula k stolu.
Ellinor znechutene zodvihla vidličku. Už ani nebola
hladná. „Babka bola indigová,“ pokračovala vo svojej trpkej obhajobe.
„Keď mala
sedemdesiatšesť rokov. Ty máš sedemnásť. Nie je to až taká strašná choroba, máš
pred sebou celý život. A už ma skutočne nebaví táto tvoja sebaľútosť.“
Očividne skončila a vložila si do úst prvé sústo svojho kuracieho rizota.
Ellinor sa bez ďalšieho slova postavila od stola a nechala za sebou len
plný tanier.
Jej mama bola vysoká, chudá, blonďavá a tak trochu
hippie. No hlavne- bola zdravá. Chodila si po svete v tých voľných
handrách a alabastrovou pokožkou, nestarala sa o okoloidúcich
a mohlo by sa zdať, že občas žije vo svojom vlastnom svete. V takom,
v ktorom nikdy nemala dieťa- žiadnu chorú dcéru, žiadneho gaunera za
manžela a mala svoj obchod s ezoterickými haraburdami. Ellinor sa
občas cítila ako prekliatie, ktoré jej mamu postihlo. Neznášala sa za to, ale
to bola len čerešnička na torte. Neznášala sa za množstvo vecí. V prvom
rade za to ako otrasne niesla svoje postihnutie. Nikdy sa nezmierila s tým,
že ľudia po nej zvedavo pokukujú a šepkajú si.
Vždy sa len pozerala do zeme, modré prsty mala zatnuté
v päsť a do tváre si stiahla kapucňu. V meste tak chladnom ako
bol Brusel vlastne ani nevyzerala podozrivo.
Školu niesla ešte ťažšie.
V nižších ročníkoch boli deti strašné. Mali veľkú fantáziu. Na prezývky aj
na výsmech. V každom novom meste dostala novú prezývku. Pomaly sa to stalo
zvykom. Na strednej dávala deckám jasne najavo, že nemá záujem o ich
pozornosť, ich vľúdne privítania ani pokusy sa skamarátiť. A oni jej dali
pokoj. Občas niekto utrúsil poznámku na margo jej prízvuku alebo neschopnosti
používať ich rodný jazyk, ale to ju vôbec neurážalo tak ako keby jej hľadeli do
tváre a videli v nej príšeru.
Dni vždy prežívala len ako nútené zlo.
No v noci...v noci sa menila na kráľovnú. Na kráľovnú ktorej na chrbát
padali žiarivé vlasy a ktorá s istotou kráčala po uliciach, ktoré jej
cez deň nedávali zmysel. Nikdy nebola sebavedomejšia ako keď jej tvár zahaľoval
okrem tmy aj rúšok tajomstva.
Zo spomienok rada vyťahovala Lisabon. V ňom sa
v noci obíjala vlna o vlnu, nerušene a nespútane, pretože vlny
sa v noci mohli biť koľko chceli a nikto sa ich nesnažil zastaviť.
Občas si spomenula aj na Frankfurt či Londýn, pretože aj tie mali niečo do
seba. Betónové veľkomestá, v ktorých jej nad hlavou vždy vrčali lietadlá
agresívne smerujúce do sveta.
Nikdy nepremýšľala nad Oslom, hoci to bolo jej
rodisko. Mama ju odtiaľ odtiahla len čo prišla prvá pozvánka od lekárov, ktorí
sa na ňu chceli pozrieť. Mala vtedy ledva sedem rokov, nechodila na nočné
prechádzky, a hoci každý v Nórsku bol biely ako stena, ona bola vždy
najbledšia. Vždy vyzerala, že omdlieva a v lícach nikdy nemala ani
štipku červene. Odchod z domova ju ani veľmi nebolel. Naivne si myslela,
že v novej krajine to bude lepšie, no kruto sa mýlila. Ak medzi Nórmi bola
bledá, tak v Londýna bola ako chodiaca krieda. Aj Angličania boli bieli.
No v jej školskej triede bol jeden jediný ryšavý Angličan, ostatní boli
Arabi, Turci a černosi. A keď sa jej biela koža začala pomaly
pretavovať do sivého snehu a lekári prišli na to, že vlastne vôbec nemajú
riešenie na jej problém, mama zbalila kufre a šli zasa ďalej.
Celý život
to boli len sťahovania, nemocnice, občasné experimenty a následný nahnevaný
a sklamaný odchod. A ona bola len ďalší kufor na ktorý niekto zabudol
napísať Krehké.
Ellinor sa v myšlienkach našla vo svojej vlastnej izbe
až keď už cez okno neprúdilo dnu otravné svetlo. Všade bola tma, taká hustá, že
nevidela ani obrysy nábytku. Potichu a spokojne sa postavila z neodostlanej
postele a prekĺzla von. Ďalšia noc, ďalšia prechádzka, ďalšie myšlienky. Možno
sa na tomto rande už skutočne zamiluje.
Sľubujem, že už to bude lepšie.
Zoe
(v posledne dobe podozrivo šťastná)

Milujem to dievča, hoci jej nezávidím, ale som zvedavá, čo sa v nej ešte skrýva
OdpovedaťOdstrániť