Indigo II. (2.)

„...a tak sa k vojne pripojilo Taliansko...“

 Ellinor zachytila len tento krátky útržok vety a zasa sa stratila vo vlastných myšlienkach. 

Taliansko, pousmiala sa sama pre seba. Jej úsmev nemohol nikto vidieť. Jej ľadová tvár bola precízne zahalená vlnitými vlasmi a sklonená čo najnižšie k povrchu lavice. V Taliansku nechala aj tie zvyšky srdca, ktoré mala. Rím bol jej prvým skutočným domovom. Dokonca aj lekári v nej vzkriesili istú nádej keď počítali roky života, ktoré jej ostávajú a prišli s optimistickým číslom. A nielen číslom. Podľa nich by vlastne vôbec nemusela byť modrá. Možno mohla navždy ostať ľadová. Na tom výsledku sa dokonca radostne zasmiala. 

Rím bol dokonalý. Slnečný a voňal stovkou rôznych byliniek, ktoré viseli nad dverami každého kamenného obchodíka. Bol tak rušný, že tam bolo vlastne vždy ticho a tak tichý, že sa tam vlastne stále niekto smial. Ulicou sa často ozývali výkriky ako v skutočnej groteske a človek ani nemusel dlho sedieť na lavičke na námestí aby videl nejakú nevinnú šarvátku. Rím bolo románové mesto. Plné turistov, nadšencov aj hlupákov, ktorí sa pýtali prečo Koloseum nie je dostavané. Turisti nespali ani v noci. Boli ich plné ulice, ktoré v noci voňali ako červené víno. Ťažko no predsa lahodne, tak lákavo, že sa občas mala chuť napiť tej hustej tmy.  A turisti sa miešali s domácimi, vykrikovali jeden cez druhého a spievali piesne, ktorých slová nepoznali. Ellinor si vždy natiahla na hlavu kapucňu a pridala sa k nim. Kráčala ako nemý svedok do pery mala vždy skrútené do úsmevu a do pamäte si vrývala každý jeden moment.

Z času na čas na ňu vypustili skupinky mladých Talianov spŕšku starých známych komplimentov a ona sa s radosťou pridala do ich partie. Pila ich víno ako nebeský nápoj a schválne ich zaviedla na najtmavšie miesto, ktoré poznala. Nikdy sa nerozprávali. Nezaujímali ju ich príbehy a ich nezaujímal ten jej. Bola len tajomná kočka s dobrou postavou, ktorá ako odmenu za víno ponúkala svoje pery, ktoré beztak chutili rovnako. Občas sladko ako čokoláda, pretože tú chuť jej na nich zanechávali jej najobľúbenejšie cigarety. Spočiatku si myslela, že tá čokoládová príchuť je len nehorázne klamstvo. Potom si však jazykom navlhčila pery a cítila tú nezameniteľnú sladkú chuť. A tak fajčila jednu o druhej až kým jej nebolo na vracanie, pretože vtedy, v noci, sa konečne cítila ako človek. V Ríme na pár hodín nebola príšerou.

Tok myšlienok jej prerušilo hlasné zazvonenie a šum, ktorý nastal keď sa jej spolužiaci začali stavať na nohy. Sťažka zodvihla hlavu a premerala si triedu očami. Všetci boli tak strašne...normálni. Dievčatá s roztrhanými džínsami a dlhými svetrami, chalani v tmavých tričkách. Pretekali sa, ktorá bude mať najlepšie nalíčené oči a ktorý bude mať najväčšie svaly a švitorili o nových kaviarňach a obchodoch, o frajeroch a hlúpych rodičoch a ona na malý moment zatúžila po tom, aby vedela aké to je riešiť tak strašné banality. 

Už dávno si ju nikto nevšímal, len ten jeden úbohý blondiak s ktorým mala nakázané chodiť do školy a zo školy sa stále snažil. Ráno ju vždy počkal pred domom a zaželal jej dobré ráno aj keď ona len niečo nezrozumiteľné zamrmlala. Cestou do školy sa občas opýtal, čo sa učila. Vždy mu povedala, že nič, a vlastne vôbec neklamala, pretože na školu zvysoka kašlala. Už jej síce napadlo, že by mohla začať makať, ale stále tak neučinila. A pri tej otázke ich rozhovor končil. Mohla sa ho aspoň opýtať ako sa volá. Nikdy to však neurobila. Pri ceste zo školy sa vždy posťažoval, aký je unavený a aký to bol dlhý deň. Ellinor mohla poznamenať, že už dávno nespala, ale ostala ticho a rozrazila modrou rukou dav na ulici a snažila sa prejsť.

Aj vtedy, po tom nudnom dejepise, na ktorom spomínala na tie jediné šťastné časy ktoré zažila, na ňu pozeral. Zodvihla jedno obočie a gestom naznačila čo chce. S nesmelým úsmevom prišiel k nej a oprel sa jej o lavicu. Stúpil pri tom na tašku, ktorú mala pohodenú vedľa. 

„Mala by si ísť s nami von,“ navrhol len tak z ničoho nič a Ellinor vydala zo seba tlmené zachechtanie. 

„Prečo?“ spýtala sa chladne. Naozaj netušila, prečo sa tak ukrutne snažil. 

„Pretože hoci sa tvária, že ich nezaujímaš, všetci by ťa chceli spoznať,“ objasnil. Takže všetci. Iste. Už len to potrebovala. Krížový výsluch. 

„Takže navrhuješ nejaký večerný záťah?“ objasnila si to stále s rovnakým nezáujmom. 

„Ako inak,“ uškrnul sa placho.

 „Koľko ľudí?“ 

„Asi dvanásť, ani neviem. Vždy sa dohodneme dvadsiati a prídeme šiesti.“

 Ellinor si potichu povzdychla. Občas túžila zapadnúť medzi obyčajnú sortu ľudí so studenými rukami a smiešnymi problémami, áno. Na druhej strane však nevedela čo im povie keď sa budú pýtať.

Nemala také nízke nároky na život ako oni, nebola z Bruselu a už vôbec sa necítila dobre v spoločnosti. Dokonca by musela obetovať jednu nočnú prechádzku. To sa na ňu vôbec nepodobalo. No odkedy odišli z Ríma, skutočne sa rozprávala len s mamou a pomaly je to začínalo liezť na mozog. 

„Tak fajn,“ súhlasila nakoniec pokojne. 

Blondiak prekvapene zaklipkal očami a vystrel sa. „Počkám ťa pred domom o ôsmej, okej?“ 

Ellinor mlčky prikývla a zodvihla sa zo stoličky. Pri odchode z triedy videla kútikom oka ako blondiak rýchlo smeruje k ostaným pripravený zvestovať im tú šokujúcu novinku, že modrá čudáčka konečne trošku povolila.

Jej matka bola, samozrejme, nadšená. Videla pred očami všetky scenáre. Ako bude mať tony priateľov, najlepšiu kamarátku, bandu ďalších kamarátok ako z amerického filmu a chalana, ktorý je prinajmenšom kapitán nejakého športového klubu. Alebo predseda školskej rady. Pre Ellinor to bol skôr scenár katastrofického filmu, ale stále to bolo lepšie akoby jej matka myslela na všetky tie nástrahy, ktoré ju mohli postihnúť na tmavých rohoch nočných ulíc. Preto keď matka zbadala toho snaživého blondiaka z okna, ako stojí pod lampou s rukami vo vreckách a vydychuje obláčiky pary, škerila sa od ucha k uchu. Nepoučiteľná optimistka.  Zazrela na Ellinor, ktorá s takmer otráveným výrazom zbehla dolu schodmi oblečená v tých najobyčajnejších rifliach a vyblednutej bunde, úsmev jej jemne opadol. 

„Nevieš sa aspoň slušnejšie prichystať?“ vyčítala jej. Ellinor nadvihla obočie a s úsečným pohľadom vyšla von do studenej hmly.

Rozhodla sa spolupracovať keď ju blondiak s milým úsmevom pozdravil. Jej pozdrav konečne neznel ako nezrozumiteľné šepkanie. 

„Tak ma zasväť,“ začala, „kam sa ľudia v mojom veku chodia v Bruseli baviť?“ Stále hovorila odmerane. 

„Ako kedy, ako kam. Záleží na tom?“ spýtal sa blondiak očividne vykoľajený z jej zvedavosti. 

„Obetujem vám svoj drahocenný čas, možno by som mala vedieť kde sa ho chystám stráviť,“ pokrčila Ellinor plecom. 

„Vlastne to zatiaľ nikto nevie,“ vypadlo z neho nakoniec po krátkej odmlke. 

„Aha,“ zamrmlala Ellinor. 

Bol to škaredý večer. Nebo bolo zamračené a chodníky pokrývala tenká vrstva vody a pošliapané jesenné lístie. Blondiak vedľa nej to, zdá sa, všetko ignoroval a len neúnavne kráčal ďalej. Očividne nemal ani šajnu v akom otrasnom meste to žije a ak aj áno, tak len preto, že to tak povedali jeho o niečo všímavejší kamoši. Také typy Ellinor veľmi nemusela. 

„Vieš ty vôbec ako sa volám?“ spýtal sa, keď ticho začalo byť nepríjemné. Ellinor bol viac proti srsti ten rozhovor. Bojovala s túžbou povedať mu, že ju to nezaujíma. 

„Vieš, ako sa volám ja?“ uškrnula sa jemne hravo. Chalan nechápavo zvraštil obočie a vyslovil jej meno. 

„Zle,“ skonštatovala sucho. „Nečíta sa to Elinor, Eleanor a už vôbec nie Elena,“ dodala. Koľkokrát to už vysvetľovala? „Je to nórske meno. Číta sa Eh-li-naur. Teda, bez výrazného prízvuku na h. To je tam len ako ozdoba.“ Chalan po nej zopakoval tie tri slabiky a Ellinor pomaly prikývla. „Dajme tomu.“ 

„Ja sa volám Samuel, len tak mimochodom.“ 

„No, na niekoho zrejme dnes budem potrebovať kričať aj menom. Vďaka,“ pohodila hlavou dozadu a blond vlasy sa jej obtreli o bledú bundu, ktorá kedysi bývala zelená. Mala neuveriteľnú chuť natiahnuť si na hlavu kapucňu.

 Vtedy však už konečne dostali na dohľad skupine ľudí, ktorí mohli byť ich spolužiaci, ale ona ich vôbec nespoznávala. Dievčatá mali linky nakreslené až za ušami a rúže im lemovali každú voľnú kontúru tváre. Aspoň tak sa jej to zdalo. Chalani mali šiltovky a kapucne , roztrhané vansy aj rifle. Vyzerali ako banda...normálnych tínedžerov. Na malý, maličký moment mala pri nich pocit zvláštnej obyčajnosti. Potom sa jej pred očami mihla jej inovaťou zafarbená ruka a ten pocit bol preč. Nikto ju nepozdravil. Nikto jej nevenoval ani urážku. Pohli sa ďalej. Nemala z toho dobrý pocit. 

Stay with me, stay with me, staaaay. 

(nechala som sa uniesť. Theo ma zavádza. Ak niekto nevie tak zajtra vychádza Surrender. A mne v pondelok prídu lístky do Prahy. yaaay.)

Čo dodať. Príde niekto, o kom má byť tento príbeh. 

Zoe. x :3