Indigo 1.

Moskva bývala v noci poriadne chladná. Nebolo noci kedy by nespadla čo i len jedna vločka snehu a kedy by mráz netrápil už beztak skrehnuté prsty. Moskovčania si už na to dávno zvykli, málokto sa preto odvážil ísť uprostred noci von pokiaľ to nebol pijan alebo bezdomovec. Preto bolo také zvláštne, že Rhona Werterová kráčala po zasneženom chodníku o pol tretej nad ránom s golierom čierneho kabáta vyhrnutým až k ušiam.

 Na jej čiernom klobúku sa zachytilo pár zblúdilých vločiek, ktoré sa však pomaličky roztápali. Ruky mala v kapsách, pretože si ako každý deň nemala čas kúpiť rukavice. Bradu tlačila hlboko do károvaného šálu. Sklá retro dioptrických okuliarov mala úplne zahmlené, takmer nevidela na krok, a aj by si ich utrela, keby si vôbec cítila prsty. Nikto ju nevaroval, že práve dnes, túto noc kedy sa zasa vracala úplne zničená do svojho hotela bude taká treskúca zima. Čo by sa tým varovaním zmenilo, nevedno. Aj tak by stále nemala čas kúpiť si rukavice, pretože každý jeden deň, každú hodinu trávila v práci. Jeden by hádal, že Rhona je usilovná mladá dievčina pracujúca v kancelárií, ktorá svoj mladý život zasväcuje kariérnemu rastu. Iní by si možno mysleli, že je to jedna z tých bláznivých umelkýň, ktoré celé dni len kreslia a keď sa vytrhnú z ríše snov, je zrazu noc a ony musia ísť domov. Pravda však bola niekde úplne inde. Rhona nebola žiadna priemerná úradníčka. A Od umenia jej práca síce nemala ďaleko, ale predsa sa umením zatiaľ nazvať nedala. To unavené dievča s tvrdo znejúcim cudzokrajným menom, ktoré sa tak ponáhľalo do vzdialeného hotela po vyšliapanej snehovej cestičke vlastne vôbec nebolo z Ruska. Rhona pôvodom pochádzala z Anglicka, ako malá sa presťahovala do Írska, a teraz kráčala po Moskve len z toho dôvodu, že bola cvičenou vrahyňou. Možno to znie ako číry výmysel, ale Rhona...Rhona bola dievčaťom, ktoré vedelo, čo je to krutosť. Alebo, prinajmenšom, si to veľmi prialo vedieť.

V tú noc keď kriminálnička kráčala svojou pokojnou chôdzou bola Moskva presne taká istá ako deň predtým. A deň pred ním. Jediná vec, ktorá bola iná bola osoba, ktorá náhlivo a predsa potichu kopírovala Rhonine vychodené cestičky. Ten ponáhľajúci sa človek bol už dosť blízko, keď sa konečne obzrela a zaostrila na jeho tmavú siluetu. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že je to vysoký muž, ako silný nevedno, pretože bol zababušený v hrubom kabáte. Rhona nenápadne zrýchlila, ale márne. Neznámy muž zrýchlil tiež, bolo počuť ako sneh pod jeho ťažkými veľkými nohami bolestne chrupčí. Rhona by si rada povedala: „Pokoj, je to len nejaký neznámy, ktorý sa tiež ponáhľa domov.“ Ale Rhona nebola hlúpa. Ako pracovníčka podsvetia neverila na náhody a už vôbec neverila, že ten muž zrýchlil len tak pre nič za nič. Viac už svoje kroky neponáhľala, nemalo by to zmysel. Radšej sa koncentrovala na to, že na chrbte stále cíti svoje puzdro s dýkou. To bolo fajn, vlastne je veľmi fajn, byť ozbrojený. 

Zastala. Muž za ňou nie. V rýchlosti sa otočila a presne vtedy jej už stál priamo za chrbtom, teraz pred tvárou. Nesvietila žiadna lampa, jeho tvár ostala zahalená v tme, ale predsa ne nej rozoznávala familiárne črty. 

„To snáď nie je možné,“ explodovala jej myseľ v zhrozenom výkriku, ktorý však nevyjadrila nahlas. 

„Prajem dobrý večer, Werterová,“ povedal muž nahlas s poriadnou dávkou posmechu, ktorý bol v jeho hlase, pokiaľ si dobre pamätala, prítomný vždy. Rhona sa zhlboka nadýchla a napočítala do päť aby mu okamžite nevrazila. „Nejaká si prekvapená,“ dodal keď bola už dlho ticho a len na neho nevraživo zazerala. 

„Povedz mi, že sa mi len snívaš,“ zavrčala stále od neho neodtrhajúc nenávistný pohľad. 

„Som si istý, že sa o ti mne sníva často, ale je mi to ľúto, dnes to stojím naozaj.“ 

„Tak sa znova odprac odkiaľ si prišiel,“ chladne odvetila Rhona. 

„Budeš mi to musieť prepáčiť, ale nemôžem,“ z jeho hlasu pomaly vyprchal všetok žart s ktorým stretnutie ponímal predtým. 

„Boli časy keď veľký Nasir James Doyle nepotreboval pravidlá a robil si čo chcel,“ zahlásila Rhona s istou dávkou opovrhnutia. 

„Boli časy keď nežnú Rhonu Indigo Werterovú nezaujímala Moskva a jej tajomstvá.“ 

„Strať sa,“ odfrkla si Rhona a otočila sa na odchod. Dlho sa neobzrela, ale aj tak vedela, že James za ňou stále kráča tou jeho tichou nenápadnou chôdzou. 

„Budem ťa sledovať až do hotela pokiaľ ma nevypočuješ,“ povedal napokon. Museli byť už najmenej tri v noci a Rhona ráno o siedmej vstávala do práce.

„Ak mi chceš povedať prečo si sa pred rokom bez stopy vyparil, tak ťa sklamem. Už dávno ma to nezaujíma!“ vykríkla, čím dala akurát tak jasne najavo, že ju to zaujíma viac, ako by možno malo. 

 „Nie, to práve nechcem, ale možno ti to neskôr vysvetlím.“ Teraz už znel skutočne naliehavo, ale Rhona sa aj tak neotočila. „Werterová neštvi ma,“

 „Ak ma budeš volať Werterová, Nasir,“ dala dôraz na jeho pravé meno, ktoré nikdy nikomu nehovoril, „nijako si tým nepomôžeš.“ 

„Volal som ťa tak vždy a nemienim prestať. Teraz len potrebujem aby si ma chvíľku počúvala.“ Rhona sa teda nasilu otočila a znova mu hľadela do tmavej tváre. „Pôjdeš so mnou zajtra ráno na kávu?“ opýtal sa so smiechom. 

„Nie,“ odvrkla. „To je všetko čo si chcel?“ 

„Tak trochu si v Rusku ochladla, nemyslíš?“ 

„Zmúdrela,“ opravila ho. „A skutočne aj vychladnem ak ma nenecháš odísť.“ 

„Tak utekaj. Ale aj tak spolu pôjdeme ráno na kávu.“ 

Rhona si akurát tak odfrkla a rýchlym krokom konečne prišla až k svojmu malému zastrčenému hotelu. 

Nasir James Doyle. Hlúpy detinský idiot. Najlepšie by bolo, keby s ním už neprehovorila ani slovo. Ale ona ho poznala až priveľmi dobre na to, aby verila, že to tak naozaj aj bude.