Indigo 2.

Rhona sa vôbec nevyspala. Štyri hodiny, ktoré jej ostali na spánok nezažmúrila oka a celý čas rozmýšľala nad tým ako sa James mohol dostať do Ruska. A možno nie ani tak ako, ale prečo. James pracoval v rovnakom odbore ako ona, ale pre inú firmu. Pre firmu v ktorej pred necelými piatimi mesiacmi pracovala aj ona skôr, než ju zlákali majitelia tej, v ktorej pôsobila teraz. Dali jej stopercentne lepšie ponuky. Bolo jasné, že jej viac verili a to Rhonu potešilo natoľko, že bez odvrávania odcestovala do Ruska. Ale čo tam robil James, jej bolo záhadou aj ráno o siedmej, kedy vstala a v hlave mala rovnaký guláš ako pred štyrmi hodinami. Celý čas sa snažila nájsť spojitosti medzi jeho záhadným odchodom a náhlym stretnutím v zasneženej nočnej Moskve. Nenašla však vôbec , ale vôbec nič.

 To, že James je vetroplach vedela už predtým, než sa s ním osobne stretla pred vyše rokom a pol. V spoločnosti zamestnancov Jacka Nortona o ňom kolovali rôzne historky. Odkedy bola nútená počúvať ako sa James Doyle vie vlámať do každého milionárskeho sídla s miliónovým bezpečnostným systémom, nemala najmenšiu chuť ho spoznať. Čo je také úchvatné na tom, že vie okabátiť pár elektronických zabezpečení? Vôbec netušila, prečo ho všetci tak obdivujú a označujú ho za Jackovho nástupcu. Vždy len nechápavo pokrútila hlavou nad novou historkou, ktorá sa podľa ostatných zapíše do dejín, a odkráčala preč. Ostatní muži krútili havami nad ňou, lebo ju odjakživa považovali len za neodlúčiteľný doplnok jej rodičov, ktorí boli v Sídle, tak sa volalo zhromaždisko všetkých neporaziteľných vrahov, varení pečení. Aj oni boli takí zradcovia ako ostatní a stále Rhone básnili o zázračnom Jamesovi.  Aspoňže jej brat, dvojča, Saul ho nebral tak vážne. Rhone vždy hovoril, že James je len veľký nafúkanec, ktorý má viac šťastia ako rozumu. Za také slová mala Rhona svojho brata rada. Za tie, a za mnoho iných vecí, ktoré na ňom boli super a výrazne znižovali jej hnev za to, že ju rovnako, ako všetci ostatní podceňuje. 

Keď sa Rhona s Jamesom napokon konečne stretli, mala už sedemnásť a on dvadsaťdva rokov. A už len jeho chôdza ju utvrdila v tom, že jej brat mal pravdu. James bol obyčajný namyslený šťastlivec. Doteraz si pamätala prvé slová, ktoré jej povedal, lebo to bol proste typický on. 

„Najmladší werterovský kvietok, všakže?“ spýtal sa jej so širokánskym arogantným úsmevom a pohodil tou svojou čiernou ofinou. 

„Rhona,“ odpovedala mu pevne. Priezvisko nedodala, pretože okrem toho, že ho uhádol správne, ho aj nerada používala. Werterovci boli svetoznámi vďaka svojim úspechom na pôde kriminality. Jej rodina proste niečo znamenala a to isté chcela aj ona, ale nechcela zneužívať svoje slávne priezvisko. Ona chcela byť známa ako Indigo a to zatiaľ nikto neakceptoval. 

„Veď hovorím, Werterová,“ povedal James naschvál. 

„Vážne by som preferovala meno Rhona, alebo ešte lepšie, Indigo,“ oborila sa na neho s predstieranou vľúdnosťou. 

„Indigo,“ prehodil si meno na jazyku. Jeho hlasom dostával jej pseudonym akúsi podivnú reálnu chuť. „Prečo Indigo?“ zaujímal sa. 

„To je trošku osobná otázka na to, že sa poznáme asi dve minúty, nemyslíš?“ odvetila. Prestúpila z nohy na nohu. Na vysokých topánkach, ktoré mala na sebe sa jej začínalo zle stáť a kokteilové šaty ju pomaly škrtili. Bol to jeden z tých večierkov na ktorých bola úplne nepodstatná.

 „Ak nechceš dávať odpoveď, nenúť ma sa pýtať otázky,“ pousmial sa James. 

„Povedala som len, že mám rada keď ma ľudia volajú Indigo,“ nadvihla nechápavo obočie. James sa jej vážne zadíval do modrých očí. Mala vtedy šošovky, okuliare sa k jej elegancií nehodili. 

„A to je veľmi osobné, lebo to o tebe prezrádza, že nemáš rada svoju rodinu, Rhona Indigo Werterová.“ To bolo prvý a posledný raz, čo to meno celé vyslovil. 

Rhona zalapala po dychu. „A na to si ako prišiel?“ 

„Veľa ľudí v tejto miestnosti by dalo čokoľvek za to, aby mali tvoje priezvisko. Nemuseli by začínať od nuly, vieš?“ „

Viem. To priezvisko si chránim, o tom nepochybuj. Ale všetko čo chcem od života je, aby sa ľudia triasli keď začujú meno Indigo.“ Rhona sa rozhodla pokojne odkráčať so zdvihnutou hlavou, dlhé vlasy ju šteklili na odhalenom chrbte. Ale James ešte neskončil. 

„Radím ti dobre, Werterová. Nedávaj ľuďom zbytočne dobré zbrane. Poznáme sa tak krátko a ja už viem, čo je tvojou slabinou.“ 

Rhona sa zasa k nemu zasa otočila tvárou. „Tak to aby ťa teraz všetci uznávali ešte viac,“ odfrkla. Nikdy v živote by nepriznala, že má pravdu. Bola si vedomá, že toho z nej už vytiahol viac, než dosť.

  „Nezáviď, Werterová,“ uškrnul sa James. 

„Ts,“ nadvihla Rhona hlavu ešte viac a už skutočne odkráčala preč. James sa za ňou pozeral kým sa nestratila v dave ľudí.

 Po tom večere sa stretávali akosi pričasto. Rhona to dávala za vinu nešťastným náhodám, ale James taký hlúpy nebol. On sám tie „nešťastné náhody“ vždy zabezpečil. Vedel presne, kedy Rhona pôjde do Sídla aj kedy dostane nejakú prácu. A keď sa Rhona rozhodla odísť študovať do nejakého zapadnutého mesta juhu Írska, vybavil si kšefty tam. James bol proste veľmi snaživý a Rhona odolná. A to sa mu páčilo ešte viac. Ona sa mu páčia. Tie jej dlhé čierne vlasy, modré oči skryté za okuliarmi a bledá pokožka. Vždy vyzerala tak neskutočne pôvabne, každý jeden raz, čo ho poslala doriti. A on to aj tak nevzdával. Keby Rhona nemala svoju česť, už dávno by mu povedala, že s ním na to hlúpe rande pôjde, ale ona sa proste nemienila vzdať, nech bol akokoľvek otravný. 

Až jedného dňa, keď sa zrazu objavil aj s tým svojím arogantným úsmevom pred dverami školy a každá baba sa na neho začala prihlúpo usmievať  sa chcela trochu predviesť. Zavesila sa na neho akoby spolu boli už najmenej pol roka a on sa usmial tak široko a úprimne, ako ho ešte nevidela sa usmievať. Až mu tak žiarili oči. Nad tým Rhona utrúsila ironickú  poznámku a skôr než sa stihla spamätať, sedela v kaviarni a popíjala svoje espresso.  

Od toho dňa žili v tom najnevyspytateľnejšom vzťahu, aký kedy ľudstvo videlo. Nebolo dňa, kedy by sa navzájom neurážali pokiaľ sa jeden z nich naštval a tresol vchodovými dverami. Občas sa z ničoho nič začali mlátiť, v horšom prípade Rhona vytiahla zbraň a on zaťal päste. Sarkazmus sa im lial z úst rýchlejšie ako stihli vypiť fľašu whisky. A že ju pili poriadne rýchlo. A aj keď to znie akoby sa stretli dvaja najhorší nepriatelia, tí dvaja sa milovali tak veľmi, že jeden pre druhého by boli ochotní zomrieť. 

James od smrti nikdy nemal ďaleko. Boli noci keď neležal vedľa nej na zhúžvanej plachte. Keď Rhona zaspala, potichu, ako to vedel len on, sa postavil, dal jej jemnú pusu na čelo a oblečený celý v čiernom sa nenápadne vytratil. Vracal sa až nad ránom s náladou takou dobrou, že Rhona si z nej vždy tiež niečo odštipla. Jamesove prípady sa však u nich doma nikdy podrobne neriešili, pretože Rhonu stále štvalo, že ju nikdy nikam neposlali. Jack Norton asi ani nevedel jej meno. Predpokladala, že to zariadili jej šikovní rodičia, a preto ju to štvalo ešte viac. Saul bol už pomaly taký vychýrený ako James. Nebol to síce vlamač, ale zato mal presnú mušku a to mu urobilo dobré meno v celej spoločnosti. A ona bola stále len najmladší werterovský kvietok, ktorý úplne zbytočne študoval marketing na vysokej škole. Ale kým mala Jamesa, ktorý ju brával aspoň trénovať, neliezlo jej to všetko tak strašne na nervy. 

Vrchol ich vzťahu nastal, keď spolu odcestovali do Ameriky a Rhona sa dozvedela celé jeho meno, ktoré nikto okrem jeho rodiny nevedel. Smiala sa mu celú cestu lietadlom. Najskôr oduto sedel a to, že ho tým menom oslovovala vôbec udobrovaniu nepomohlo. Lenže potom začala Rhona vymýšľať aj vtipy a to už sa smial s ňou. Keď človek volá Nasir, nemá ani veľmi na výber. 

Raz v noci, pár týždňov po návrate z Ameriky sa James v noci vybral preč. Ako každý iný deň, ani teraz Rhona nemala tušenia, že odchádza. Spokojne spala obrátená na ľavom boku, ruky strčené pod vankúšom a pokojne dýchala. James presne vedel, že keby sa teraz zobudila trvalo by jej pár sekúnd kým aspoň trocha zaostrí na scenériu pred sebou. Fakt mala strašne hrozný zrak. Naklonil sa nad ňu a jemne, jemnučko jej pohladil vlasy a pobozkal líce. Cez plece si prehodil cestovnú tašku a hoci veľmi nerád, odišiel. 

Rhona ráno vkráčala do kuchyne s vierou, že ju tam bude čakať jej silná káva a polonahý James bude sedieť za stolom a keď ju zbadá, vyčarí úsmev, ktorý bude patriť iba jej. Kuchyňa však bola úplne prázdna, presne v takom stave akú ju nechali večer. Vtedy ešte nepanikárila, mohol sa len trochu zdržať. V hlave si už chystala nahnevaný monológ, ktorý by dokončili v posteli. Urobila si kávu, pokojne sa usadila a čakala na jeho príchod. Spokojne odišla do školy mysliac si, že keď sa poobede vráti, bude už všetko fajn. Ale byt bol rovnako prázdny ako ráno. 

Až večer jej James, vtedy už na opačnej strane zemegule napísal krátku správu. „Zbohom, Werterová. Prepáč.“ 

V tom momente mu zavolala, ale bolo neskoro. James zlomil kartu na dve polovice a odhodil ju do snehu, ktorý už v ten chladný november pokrýval moskovskú ulicu. Od toho dňa vyplakala Rhona veľa sĺz. Vykríkla mnoho urážok a vypila až priveľa whisky. Vykašľala sa na školu a začala trénovať tvrdšie ako kedykoľvek predtým. A to všetko sa jej vyplatilo, keď prestúpila aj napriek protestom jej brata do práve zrodenej spoločnosti. Nečakala dlho a dostala svoju veľkú príležitosť. 

Presťahovala sa do Ruska, nechala za sebou celú svoju rodinu aj svoju minulosť. V Rusku to bola proste len ona. Indigo. Všetci ju tak zrazu volali. Ale to jej slávne meno si ju aj tak našlo a kto iný by ho mal vysloviť ako ten, ktorý ho hovoril najradšej a z ktorého úst znelo tak posmešne. Stretávať najväčšieho bastarda pod Slnkom bolo zrejme jej osudom s ktorým sa nedalo nič robiť. A keďže si s ním prežila svoje, to chladné ráno po noci, ktorú vôbec nespala vedela, že sa zasa uvidia. Lebo ak si James raz povie, že s ňou pôjde na kávu tak s ňou na kávu pôjde. A okrem toho bol James aj poriadne dochvíľny. Preto Indigo vedela, že tá osoba, ktorá práve klopala na dvere nie je nik iný ako Nasir James Doyle.

Dúfam, že to nie je blbosť.