Indigo 3.

Indigo sa najskôr umyla a obliekla čo jej zabralo dobrých dvadsať minút, no James po druhý raz nezaklopal. Možno aj preto otvárala dvere tak nadšene. Verila, že ho prestalo baviť to čakanie a odišiel preč. Samozrejme, také šťastie nemala.



James tam stál, perfektne upravený. Premeral si ju odhora dole tými čiernymi očami. Takto v rannom bielom svetle si ho aj ona mohla konečne prezrieť. Za ten rok, čo ho nevidela inde ako vo svojich spomienkach sa skoro vôbec nezmenil. Na tvári mal stále to jemné čierne strnisko, vlasy mal len trošku kratšie a golier kabáta si stále uhladzoval rovnakým spôsobom. A ten jeho arogantný úsmev, ktorý ju toľkokrát dostal do kolien ostal úplne, ale úplne rovnaký. Ešte aj spôsob akým si ju prezeral bol taký istý, možno len trošku neistejší z jeho strany. Jediná vec čo sa skutočne zmenila boli jej city. Teraz ho neznášala snáď ešte viac ako predtým, než sa prvý raz stretli. 

„Vyzeráš výborne, Werterová. Oblečená akurát tak na kávu,“ pochválil ju keď si ju dosýta poprezeral. 

„Akurát tak do práce,“ odvetila bez náznaku citu a odišla späť do izby, dvere nechávajúc otvorené. Keby ich zavrela, iste by vytiahol náhradnú kartu alebo páčidlo. Tak načo to siliť? 

„Čo stále vidíš na tej svojej práci. Si tam od rána do noci, načo?“ Prešiel do izby a usadil sa do kresla pod oknom. Indigo odišla do kúpeľne namaľovať sa a prečesať si dlhé zvlnené vlasy. 

„Pretože niektorí z nás, ktorí neboli privilegovaní odmalička si musia svoju pozíciu vydrieť.“ 

„Ty si snáď osprostela,“ povedal James narovinu. Indigo to nezaskočilo, vždy sa vyjadroval úprimne. „Voláš sa Werterová a potrebuješ si vydrieť pozíciu, panebože, kde som sa to dostal. Spomínaš si ešte na to, čo robia tvoji rodičia?“ 

„Celkom jasne, Nasir,“ odkričala z kúpeľne naštvane používajúc to strašné meno. „Moji rodičia zobrali viac životov ako ich dali, to mi nemusíš pripomínať. A áno, svoju pozíciu si musím vybojovať. Ty si preslávený lúpežník. Ja chcem byť najslávnejšia žena v podzemí. A na to potrebujem splniť úlohu, ktorou ma poverili. Ver či never, je to ťažká úloha.“ 

Kým Indigo nahnevane odpovedala na všetky jeho otázky on sa postavil a prešiel k jej veľkej, ešte teplej, neustlanej posteli. Voňala presne ako ona. Úplne nevinne. Och, tá vôňa vedela klamať snáď ešte lepšie ako ona. Indigo nebola zlá, ale ani nevinná. On sám mohol z mnoho vecí, ktoré ju o jej sladkú bledú nevinnosť obrali. Z nočného stolíka jemne zodvihol jej okuliare. Vtedy vyšla upravená z kúpeľne a on jej ich s nemiznúcim úsmevom podal. „Viem chodiť,“ zamrmlala miesto vďaky a nasadila si ich. Obliekla si čierny kabát, nazula si čierne čižmy a vypochodovala z izby bez neho akoby tam už ani nebol. On však len zabuchol dvere na izbe a spolu vyšli z toho familiárneho hotela priamo na chladnú zasneženú ulicu na ktorej bolo podozrivo málo ľudí. 

„Maj sa,“ rozlúčila sa Indigo aj keď mohla len dúfať, že ďalej nepôjde za ňou. A to, samozrejme, dúfala márne. 

„Ideme na kávu, ak si zabudla.“ 

„Povedala som nie, ak si zabudol,“ odvrkla. 

„Takú odpoveď neberiem, ak si nepamätáš.“ 

Indigo len prekrútila očami a kráčala nerušene ďalej, akoby tam ani nebol. Už jej pomaly začínala byť zima. V tej rýchlosti si dnes ani len nevzala svoj károvaný šál. Strčila si ruky do káps a stále rýchlejšie kráčala vpred. Mohla by sa konečne naučiť chodiť metrom alebo autobusom, ale ona mala aj napriek tomu rada tie ranné a nočné prechádzky. Len vtedy mohla slobodne dýchať, cítila studený vzduch ako jej chladí dieru na mieste, kde bývalo jej srdce. 

Na polceste ju James zrazu zatiahol za ľavý lakeť a skôr, než sa mu stihla vytrhnúť  sa ocitli v kaviarni zariadenej tmavým nábytkom. 

„Šibe ti?!“ skríkla, nehľadiac na to, že ju počúvali všetci čo v kaviarni dovtedy pokojne popíjali kávu.  „Povedal som ti, že nie neberiem ako odpoveď tak prestaň sakra vyvádzať a chvíľu ma počúvaj!“ zvyšoval James každým slovom hlas. No prosím, presne ako v minulosti, napadlo Indigo. S nenávistným pohľadom zapichnutým na jeho tvári ako dýku si teda Indigo sadla k najbližšiemu stolu a nahnevane sa oprela. Ani sa neunúvala vyzliecť si kabát. 

„Čo si dáš?“ opýtal sa James už pokojnejšie.

 „Dávka tvojich klamstiev mi bude vrelo stačiť, ďakujem,“ odvetila ľadovým hlasom. 

„Rhona...“ zamrmlal beznádejne. Aké prekvapivé, že ju volal krstným menom. To už musela byť situácia skutočne vážna.

 Keď sa v tom momente prišuchtala čašníčka objednal plynulou ruštinou dve čierne kávy bez cukru a naklonil sa bližšie k Indigo. Zostal však ticho a to ju vytočilo ešte viac. 

„Ja na teba vážne nemám celý  deň tak si buď niečo vymysli alebo mi daj konečne pokoj doriti!“ začala opäť kričať. 

„Koľkokrát ti mám hovoriť, že sa nemusíš tak drieť?“ vzdychol beznádejne. 

„Koľko chceš, je mi to jedno,“ pokrčila ľahostajne plecami. 

„Videla si už niekedy svojho šéfa? Toho, pre ktorého sa ideš roztrhať,“ opýtal sa. 

„Samozrejme, veď ma tu poslal.“ 

„Ja myslím toho v Rusku,“ pokrútil hlavou. Indigo zvraštila obočie. 

„Čo sa ty vlastne montuješ do našej spoločnosti? Ty pracuješ pre Sídlo!“ 

„Ty si asi vážne hlúpa. Sídlo by ma nikdy v živote nevyslalo do Ruska. Nie si jediná, ktorá konvertovala, Werterová.“ Tým sa mnohé vysvetlilo. Ten jeho záhadný odchod, aj ona taký absolvovala. Tajná misia, hovorili tomu. Jeho bola ale tajná až priveľmi keď o ňom nikto rok nepočul. 

„Takže, videla si niekedy svojho ruského šéfa?“ opýtal sa znovu. Indigo len opatrne pokrútila hlavou a objala skrehnutými prstami hrnček s kávou, ktorú medzitým priniesla tá istá čašníčka. „A nie je to tak trochu divné?“ zaujímal sa. 

Netušila, kam tým mieri. „Má prácu, prečo by som ho mala zaujímať ja...“ pokrčila plecami. 

„Dovolím si nesúhlasiť, Werterová. Si taký malý klenot tejto zatiaľ malej spoločnosti. Hovorím ti to stále aj keď ma odmietaš počúvať. Si Werterová, každý chce mať svojho člena werterovskej rodiny. Takže mi vysvetli, prečo by sa tvoj ruský šéf nemal o teba zaujímať?“ 

Vedy už Indigo nevedela čo odpovedať. James mal pravdu. Zakladateľ spoločenstva po nej chňapol len čo mu došlo, že jej brata nedostane. Všetci ju zbožňovali, každý chcel svoj werterovský kvietok. Aj teraz v Rusku ju každý podozrivo zbožňoval. Všetci, okrem jej šéfa, ktorého nikdy nevidela a ani nevedela jeho meno. Predtým nad tým vôbec nerozmýšľala. Veď prečo ju mal trápiť niekto kto ju nijako neovplyvňuje? „Tak fajn, je to čudné. Ale prečo ťa to tak strašne zaujíma?“  priznala nakoniec. 

„Chcem ti len povedať, že hoci to tak doteraz nevyzeralo tvojho šéfa si veľmi zaujala. A nemysli si, že ťa nesleduje. Má ťa na muške celý čas, čo si tu,“ James si odchlipol z kávy a tajomne sa pousmial. 

„Samozrejme, že James Doyle ho pozná. Čo som od toho čakala?“ 

„Viac než pozná, Werterová.“ Seriózne, ten chalan sa stále len uškŕňal. Takto príde o všetky hladké kontúry tváre. 

„Ak je to žena a ty s ňou spávaš, ušetri ma nechutných detailov.“ 

„Nie, niečo lepšie. Ja som tvoj šéf, Werterová,“ vyhlásil víťazoslávne a znova si upil veľký dúšok kávy. Indigo v tom momente potrebovala niečo silnejšie ako čiernu kávu. Rýchlo zaklipkala očami za okuliarmi a pokrčila nosom.

 „Netrep,“ vytisla zo seba po pár sekundách. 

„Ja vážne neklamem!“ zodvihol ruky na svoju obranu James a troška kávy pritom skončila na podlahe. „Ja som nielenže konvertoval zo Sídla so spoločenstva, som jeho spoluzakladateľ. A ako si už počula, som vedúci nášho najdôležitejšieho projektu. Preto, keďže mám tú úžasnú právomoc, ti dnes zakazujem ísť do práce. Máme si toho ešte veľa čo povedať.“ 

Indigo sa náhle postavila zo stoličky a potichu ju za sebou zasunula. „Ty si ale strašný kokot,“ vyhlásila zamračene. Rýchlo vyšla von nechávajúc ho tam samého sedieť s nechápavou grimasou.

 That girl is always right.